Alexej Vladimirovič Batalov
Ruský herec, režisér a scenárista. Naši diváci si ho môžu pamätať z filmov „Žeriavy tiahnu“, „O princovi so železným srdcom“, či „Moskva slzám neverí“. Narodil sa 20.11.1928 vo Vladimíri v divadelnej rodine. Jeho rodičia Vladimír Batalov i strýko Nikolaj Batalov s tetou Oľgou Androsovskou boli známymi hercami. Keď mal 5 rokov, jeho matka sa vydala za spisovateľa Ardova. V r. 1940-60 žil Alexaj s nimi v Moskve. Tu mal možnosť vidieť mnohé zaujímavé predstavenia, stretávať sa so známymi dejateľmi kultúry, čo formovalo jeho osobnosť. Rovnako ako stretávanie sa s poetkou Annou Achmatovovou, priateľkou jeho matky. Ako 12-ročný sa zoznámil so svojou budúcou prvou manželkou Iročkou Rotovou. Spriatelili sa na chalupe rodičov. Potom ich rozdelila na dlho vojna. Batalov evakuoval do mestečka Buguľma (Tatárska rep.). Tu sa začína objavovať na divadelných doskách. Vystupoval s spolu s hereckou skupinou v nemocniciach, v nevykúrených sálach, ktoré sa napĺňali divákmi. Privykol tu inému než mestskému životu, naučil sa jazdiť na koni, dreva narúbať, porobiť rôzne potrebné veci. Po vojne sa vrátil do Moskvy, ukončil školu na nastúpil do školy MCHATu. Učil sa v triede svojho druhého strýka Viktora Stanicyna. Od jej začiatku hral aj na javisku MCHATu. Občas sa stalo, že sa na scéne stretlo zrazu niekoľko rodinných príslušníkov Oľga Androsovská, Nikolaj, Vladimír a Alexej Batalovci a Viktor Stanicyn. V Moskve znovu stretol svoju priateľku Iročku. Mladí sa hneď rozhodli vziať sa, no mali v tom čase len 16 rokov, tak museli počkať. Akonáhle dovŕšili 18 rokov, nečakali už na nič. Uzavreli manželstvo a po čase sa im narodila dcérka Naďa. V r. 1950 Alexej ukončil školu a stal sa hercom Centrálneho divadla Sovietskej armády. Neskôr prestúpil do MCHATu, no úloh nebolo veľa. Vo filme sa mohol objaviť už v 13-tich rokoch, ale rodičia ho nepustili na natáčanie Timura a jeho družiny. Zúčastnil sa až natáčania „Zoji“ v r. 1944 spolu so svojimi spolužiakmi. O 10 rokov neskôr ho Chejfic pozval na natáčanie „Veľkej rodiny“. Stvárnil v nej typ predstaviteľa robotníckej inteligencie. Vďaka tomuto filmu jeho popularita vzrástla. Často odchádzal na natáčanie, telefón dobíjali vášnivé diváčky a Iročka a ani Alexej to nezvládali. Začali spory a Alexej ešte počas natáčania „Veľkej rodiny“ sa zahľadel v cirkuse do krásnej cigánky. V r. 1958 sa rozviedol s Iročkou a oženil sa Gitanou Leontenko. S Chejficom natočil ďalšie filmy: „ Rumjancevov prípad“, „Môj najdrahší“, „Dáma so psíkom“ a „Deň šťastia“. Nasledovali Donského „Matka“, Kalatozovov film „Žeriavy tiahnu“, za ktorú ocenenie na MFF v Cannes a Rommov film „9 dní jedného roka“ ...
V 60-tych rokoch natáča pomenej a začína sa venovať režisérskej práci. Debutoval filmom „Plášť“ podľa predlohy N.Gogoľa. V r. 1972 režíroval Dostojevského „Idiota“ . Poslednou jeho režisérskou prácou bola rozprávka „O princovi so železným srdcom“. Napriek tomu, že všetky jeho filmy boli úspešnej, ako režisér skončil, pretože sa mu rozpadol tvorivý kolektív. Druhí režiséri radi naďalej využívali jeho inteligentný výzor a tak pokračoval v hereckej práci. Vydarená bola najmä melodráma „Moskva slzám neverí“ (1980). Film získal Oscara. Úloha Gošu mu znovu priniesla nárast popularity, hoci kritici písali, že takí ľudia, ako je postava Gošu, neexistujú.
Osobitné miesto v jeho práci predstavuje rádio. Jeho hlas sa vynímal v čítaniach Tolstého Kozákov, Lermontovho Hrdinu našich čias, Dostojevského Bielych nocí a pod. Od r. 1975 sa venoval tiež pedagogickej činnosti a prednášaniu. Dostal sa k tomu náhodne, keď po smrti Babočkina, jeho posledná trieda zostala bez učiteľa. Jeho žiaci dnes pracujú i za hranicami Ruska. V profesionálnom živote mal viac šťastia ako v osobnom. Hoci jeho druhé manželstvo pretrváva dlhé rok, jeho druhá dcéra Máša sa narodila s vrodenou chorobou, kvôli ktorej je doživotne na invalidnom vozíka. Žiadne liečenie nepomohlo postaviť ju na nohy. Charakter má však silný a napriek tomuto handikapu vyštudovala VGIK a stala sa scenáristkou.
Autor: mia .
