Slovenský režisér, scenárista a pedagóg. Po maturite (1963) sa stal praktikantom film. ateliéru v Bratislavskej kolibe, kde prešiel mnohými profesiami napr. osvetľovač, asistent.
Potom absolvoval strihovú skladbu na FAMU (1970) a bol kmeňovým režisérom Slovenskej filmovej tvorby (1969 – 1991).
Ocenenie získal už originálnom debutom Fotografovanie obyvateľov domu (1969), sarkastické, poetické a hravé výpovede o naivite prostých občanov Šibenica (1969, 35 min.) bol hranou filmovou alegóriou o násilí vyvolaných nedávnou okupáciou zeme. Zato Tryzna (1969, spolur. Peter Mihálik a Vlado Kubenko) sa k okupácii, resp. jej následkom obracala s priamočiarosťou dokumentu.
Na rozdiel od emotívne vzepjatých filmov o Palachovej obeti na českej strane, natočili Slováci sociologickú reportáž o aktuálnej situácii v Prahe a Bratislave tesne po Palachovej smrti, prekladanou názormi osobností kultúry i politikov pozerajúcich na jeho čin z rôznych aspektov.
Film sa skoro ocitol v trezore. Až do polovice 70. rokov sa orientoval na krátkometrážnú tvorbu a rozvíjal svoj štýl: metaforický, podriadený subjektívnemu videniu, skôr experiment s prvkami dokumentu.
Vydýchnuť (1970) o Jánovi Smrekovi bol pokusom postihnúť ducha jeho básni cez asociatívne spojované obrazy a prepletanie dokumentárnej línie s hranou.
Taktiež Robotník X pre EXPO ´70 (1970) vyznel vďaka metaforickej forme ako vtipné ironické štúdium každodenného života obyčajného robotníka. Osobitosť vnútil i normalizačným zákazkám.
Pri povinnej oslave 30. výročia SNP prekvapil: Amulet(1975) bol filmov vo filme, skutoční odbojári vedú hercov i režiséra k vierohodnému pojatia scény, v ktorej hrdina tragicky zomiera.
V hranej tvorbe mohol debutovať až v roku 1976 a do konca 80. rokov režíroval 10 celovečerných filmov, ktoré sa zamerali na závažné témy morálnej zodpovednosti jedinca za vlastné stanoviská a skutky, zvlášť silné bolo etické a spoločensky angažované podobenstvo Pavilón šeliem (1982),
Neustále bojoval s cenzúrou a uvedenie sa odhaľovalo či zamietalo. K dokumentu sa vrátil až v 90 rokoch. Väčšina z desiatok filmov, hlavne príspevkov do programov a cyklov vznikla pre FEBIO F. Feniča a ČT. Vzdal sa tu štylizácie a zameral sa na vecnú, aktuálne zameranou a politicky i spoločensky angažovanú výpoveď.
Od roku 1994 točil dokumenty zamerané na rozdelenie štátu a pomery v oboch republikách. Pre OKO natočil Z Blata do kaluže (1993) o sťahovaní Rómov do Čiech po vzniku SR, Najkratšie hranice, Naša a vaša ambasáda, Slovenské tango (všetko 1994) o prvých mesiacoch v rozdelenom štáte, Pravý čardáš o maďarskej otázke v SR a Začiatok sezóny (obidva 1996)o príčinách stávky hercov slovenského ND za vlády Mečiara. Na situáciu doma pozeral s kriticko – ironickým odstupom i v Prezidentskej volenke a Slovenskom zázraku (obidva 1999) či príspevkov do FEBIA občasníku Slovenské okno.
Obrátil sa k nedávnej minulosti: povojnovému vyhnaniu Spišských Nemcov reflektoval v Kurzes Gedachtnis, kontroverznou postavou 1. slovenského prezidenta v snímku pre ČT Tisove tiene (1998, 60 min). Pre GEN točil portréty zakladateľa českej modernej kardio – chirurgie Milana Šamánka a riaditeľa Škody Plzeň Ľubomíra Soudka (obidva 1994), pre GENUS patológa a esejistu Františka Koukolíka (1995), a potom sa stal protagonistom jeho tv. programu Hádala sa duša s telom (1997, 13 dielov, po 20 min.) zamyslenie nad odvekým svárom prevádzajúci ľudský život.
Osobnosti vedy a umenia portrétoval i SR pre TV Markíza kňaz Anton Srholec, herca Pavol Mikulík, pediater a kardio – chirurg Jaroslav Siman a gynekológ Fedor Freybergh a pre STV Bratislava básnik Milan Rúfus a spisovateľ Peter Jaroš.
O chmúrnych osudoch pozoruhodných Slovákov za komunistickej totality priniesol svedectvo vo filme Dva portréty (1991, pre STV Bratislava), kde predstavil dvoch potomkov starých rodov, ktorých reštitúcia majetku zastihla na sklonku zmarených životov.
Obdobou bol Optimista (2008, 60 min), hraný dokument o maďarskom Židovi Lajošovi Winterovi, nadšenom zakladateľovi kúpeľov v Piešťanoch, ktorého osud poznamenali obidve totality. Trančík dnes pôsobí v ČR i SR tam natočil i tv. komédiu Zima kúzelnikov ( 2006), v ČT sa podieľal na cyklu FEBIO 21 pohľadov na Prahu 21. storočia – Pražské cintoríny (2005, 60. min) a v cyklu České milovanie (od 2009) režíroval diel O láske sťaženej tragédie (2009, 30 min.).
Po novembri 1989 bol predsedom miesto predsedov rady umeleckých združení v SR, je členom Európskej film. akadémie. Prednášal na VOŠF v Zlíne (od 1994), viedol katedru réžie na FAMU (2002 – 2004), kde sa habilitoval (2004, doc.), prednáša na VŠMU v Bratislave a externe na Univerzite Tomáša Batu v Zlíne (od 1994 dodnes).
Občas sa mihol v hraných filmoch kolegov (Žart, Záhrada a Správca skanzemu).
Za fotografovanie obyvateľov domu získal Trilobita (1968) i slovenskou obdobu Igric a Hlavnú cenu v kategórii hraných a experimentálnych filmov na Dňoch KF v Karlových Varoch a Cenu poroty tu získala i Tryzna (obidva 1969): Šibenica cenu Filmdukat der Stadt Mannheim (1969), Vydýchnuť strieborný toliar v kategórii filmu osobitých foriem na ARSfilmu Kroměříž (1970), Vrcholky stromov Cenu zväzu novinárov z MFF v Moskve a cenu Silberne Taube na MF dokumentárneho a krátkometrážneho filmu v Lipsku (obidva 1973).
Iná láska bola ocenená Zvláštnou cenou poroty na MFF v San Remu a Cenou Mladej fronty na festivale v Trutnove (obidve 1986).
Na AFO Cenou A. F. Šulca odmenili tv. dokument Tisove tiene (1998).
Autor: pataamat V roce 1970 ukončil studium filmové režie na pražské FAMU. Nejdříve působil v Krátkém filmu, od roku 1976 v Hranej tvorbe SFT Bratislava - Koliba. Natočil přibližně 50 dokumentárních a 10 hraných filmů. Nejznámější z nich - Fotografovanie obyvatelov domu (1968), Šibenica (1969), Iná láska (1985), byli oceněni na několka mezinárodních přehlídkách. Přednáší na Katedře hrané režie na VŠMU. Je členem Evropské filmové akademie. (rok 2002)
.
