Leonid Fjodorovič Bykov 12.12.1928 – 12.4.1979
Ukrajinský herec, režisér, scenárista, Zaslúžilý umelec Ruskej federatívnej republiky a Národný umelec ZSSR. Pochádza z malej dedinky v Doneckej oblasti. Ako dieťa miloval filmy o letcoch a sám sa chcel stať hercom. Ako 15-ročný počas 2. svet. vojny sa hlásil ako dobrovoľník na frontu, ale poslali ho domov, nech dokončí najskôr školy. V r. 1945 v Leningrade nastúpil do dvojročnej školy pre letcov, no pobudol tu len 1 mesiac. Vzhľadom k nízkemu vzrastu (len 136 cm) ho vyradili. Vtedy sa rozhodol dať sa na herectvo. Aj tu ho zo začiatku čakalo rozčarovanie. Pri prvom prijímacom pohovore do Kyjevskej školy hercov pohorel. Po návrate domov musel strpieť posmešky priateľov. Aby utiekol od toho, odcestoval do Charkova zopakovať pokus o prijatie do miestneho divadelného učilišťa, kde bol prijatý do kurzu. Školu absolvoval v r. 1951 a stal sa hercom Divadla T. Ševčenka, kde zotrval až do r. 1960.
Svoju prvú úlohu vo filme „Marinin osud“ stvárnil v r. 1952. V r. 1954 dostal väčšiu úlohu Peťa Mokina vo filme „Krotiteľka tigrov“. Film mal obrovský úspech u divákov a Bykova si doslova zamilovali. Aj ďalšie postavy napr. „Maxim prepelica“, ktoré natočil v najbližšom období, sa podobne ako Peťa dostávali do rôznych neočakávaných a humorných situácií a potvrdzovali ohlas u divákov. Začína dostávať viac a viac ponúk. Postavy sú síce typovo podobné, no snažil sa vyberať medzi nimi tak, aby sa predsa čo najviac najodlišovali. K známejším filmom patria „Cudzí príbuzní“, „Môj najdrahší“, „Silné pokolenie“, „Májové hviezdy“.
Nečakanou bola ponuka od A. Batalova zahrať si hlavnú postavu vo filme „Plášť“ v r. 1958. Kvôli natáčaniu v Moskve požiadal vedenie divadla o uvoľnenie, no jeho žiadosti nevyhoveli. Úlohu dostal jeho menovec Roland Bykov. Ďalšia zaujímavá ponuka prišla z Mosfilmu o rok neskôr. Chvíľu váhal, pretože mu ponúkli hlavnú postavu vo filme „Aljoškova láska“, kde mal stvárniť ledva 20-ročného mládenca a on už ma 30 rokov. Rozhodnutie prijať ju určite neoľutoval. Bola to jedna z jeho najlepších prác a právom zaujal miesto medzi vtedajšími hviezdami sovietskeho filmu. Medzitým odišiel z divadla a odsťahoval sa aj s rodinou do Leningradu. V Lenfilme dostal možnosť vyskúšať si tiež prácu režiséra. V r. 1961 natočil krátkometrážny film, ale ani kritici ani diváci ho nezaevidovali. Neodradilo ho to od ďalšej práce a v r. 1963 natočil komédiu „Maskovaný hrdina“, v ktorej súčasne stvárnil hlavnú postavu. Film síce nebol prepadákom, ale kritici sa k nemu nevyjadrovali lichotivo. K ďalšej režijnej práci ho už vedenie Lenfilmu nepustilo. Ani on sám sa o takú možnosť viac nebil. Napriek tomuto neúspechu mu pribúdali ponuky od iných režisérov. V jeho filmografii pribudli filmy „Na siedmych vetroch“, „Keď zdvíhajú mosty“ a „Pozor babička“. V r. 1966 sa presťahoval do Kyjeva, pretože väčšina ponúkaných postáv sa mu nepáčila. Dúfal, že rodné miesto mu prinesie viac zaujímavých príležitostí. Žiaľ mýlil sa a v nasledujúcich 5 rokoch nenatočil ani jeden film.
V r. 1972 sa rozhodol pustiť sa do ďalšieho režijného pokusu a natočil film s vojnovou tematikou. Zrodila sa „Spievajúca eskadra“. Svojim spôsobom to bol hold jeho detskému snu o letectve. Práca to nebola jednoduchá, dokonca sa určitý čas pošepkávalo, že sa nedokončí. Už jeho prvé predvedenie po zostrihaní naznačovalo fantastický úspech, ktorý mal prísť. V priebehu 5 mesiacov si film pozrelo 54 mil. divákov a na festivale v Baku získal množstvo ocenení. Veľký úspech bol podmienený tiež vynikajúcou hrou jednotlivých aktérov. A jednu z hlavných úloh - kapitána Titarenka – si zahral Leonid Bykov osobne. Po triumfálnom úspechu už nebolo možné nevšímať si „nového“ režiséra. Po 3 rokoch pristúpil k natáčaniu ďalšieho filmu s vojnovou tematikou „Idú vojaci, idú“. Znovu to bola náročná robota, plán sa nedarilo dodržať, na niekoľko mesiacov museli prácu prerušiť kvôli problémom so spoluprácou s armádou. Potom zase nemohol pokračovať Bykov, pretože po infarkte ho museli hospitalizovať. Všetka námaha okolo filmu sa nakoniec vyplatila. Bol rovnako úspešný ako predchádzajúci.
Prišiel však nečakaný úder. Jeho syna Olesa uväznili pre krádež v zlatníctve. Oslabené srdiečko Leonida reagovalo ďalším infarktom. Keď sa jeho stav zlepšil, chcel dať výpoveď v štúdiu A.Dovženka, ale po rozhovore s tajomníkom ÚV strany, ktorý si našiel čas, aby Bykova presvedčil, že naďalej má dôveru, výpoveď stiahol. Ponúkli mu na spracovanie scenár ku komédii „Prišelec“, kde mal stvárniť dvojúlohu mechanizátora Tiškina a jeho dvojníka mimozemšťana. Pustil sa plnou silou do práce v ťažkých podmienkach. Začiatkom r. 1979 napísal závet na meno svojich priateľov Nikolaja Maščenka a Ivana Mikolajčuka. Prosí ich, aby sa v prípade jeho smrti postarali o jeho rodinu, dokonca napísal pokyny ohľadne svojho pohrebu. Skoro po jeho napísaní zomrel.
12. apríla sa vracal autom domov z chalupy a zahynul pri nehode. Ostali po ňom 3 deti. V r. 1981 natočili jeho priatelia dokumentárny film „... ktorého mali všetci radi“.
Autor: mia .
