Martin Vadas

Kameraman, producent, režisér a pedagóg, bývalý manžel režisérky Moniky Vadasovej – Elšíkovej. Absolvoval kameru na FAMU (1980) celovečerným hraným filmom Evžen medzi nami. Film po školskej projekcii zakázali Ludvík Ráža a Jiři Sequens, pedagógovia FAMU: údajne nezrkadlil svet umenia a života mládeže politicky správne.

Do distribúcie sa dostal až za 10 rokov (1990), odvysielala ho i ČST (1991) a získal Cenu za produkciu ČLE. Potom pôsobil ako kameraman pre Artcentrum, KF a ČST, a potom i ako režisér (od 1985).

Bol i asistentom na FAMU, vyučoval a bol koordinátorom tv. špecializácie a vedúcim tvoriacej dielne tv. publicistiky VOŠP v Prahe (2004 – 2005).

Po konkurze sa stal poradcom riaditeľa ČST J. Kantúrka (1991) a šéfredaktorom Redakcie spravodajstva ČST. Potom pôsobí ako autor, kameraman a producent na voľnej nohe. Hlavné časti tvorby je práca z kamerou s radom režisérov a tvoriaci podiel na ich diele. V 80. rokoch hlavne s J. Ševčíkovou, ktorá vytvárala etnografické eseje o Čechoch v rumunskom Banátu a o ľudoch z Podkarpadskej Rusi. Od polovice 90. rokov pracoval z manželkou, M. Šandovou, K. Vlachovou a najčastejšie s V. Mertou.

Jeho skúsenosť i trpezlivosť zo snímaním rodiacej sa architektúry využila M. Šandová a dôslednosť v pátraní po histórii zase K. Vlachová a tieto dispozície ovplyvnili i vlastnú réžiu. Architektúrou sa zaoberal v prvej etape vo filmoch pre KF. Snímky V Prahe roku 1985, Kráľovská cesta či Praha v čase (obidva 1988) zaznamenali stavebné opravy špinavého mestečka.

Vracal sa s kamerou na tie isté miesta a zrýchlené záber zachytávajúce premenu vznikali i niekoľko rokov. V Kráľovskej ceste sa sústredil na opravu domov, tradičné korunovačné trasy českých kráľov. Žižkov v jedenástom roku prestavby (1988) bol posun od architektonických filmov k publicistickej reportáži, ktorá veľkú asanáciu tejto štvrti videla i polemicky.

Po novembri 1989 sa sústredil na oblasti, v ktorých odkrýval doterajšie tabu: sociálne a duchovné témy a potom i historicko – politické ktoré sú späté s totalitou. Začal celovečerným snímkom Diagnóza 90 alebo malé české a slovenské rituály (1991) o rituáloch a šikane a po prvý krát rozviedol doposiaľ skrývaný jav v plnej otvorenosti a šíri.

Ďalšie vyšli z konkrétnej udalosti hýbajúcu spoločnosť: Mám strach(OKO, 1995) sa zamýšľal nad hranicami primeranej seba obrane po kauze sochára Pavla Opočenského, ktorý na sa ulici zastal napadnutých a pritom usmrtil jedného z útočníkov: Príbeh Zálezlíc (2003) o situácii obce zničenej a obnovovanej po povodni (2002).

Z posledných aktivít vychádzali i filmy na námety Dany Slanarovej Cigáni idú....(Kresťanský magazín)a ....Nenechám tu rozvaliny (obidva 1998) o dvoch pastoroch, ktorí sa v bývalých Sudetech na Dečínsku pokúša evangelizovať rómsku komunitu a opraviť zničené kostoly.

Veľkým tématom sa mu však stala politika, kauzy a občiansky boj za odhalenie totalitných režimov. Najčastejšie na príbehoch jedincov a ich súdnych sporov: sledoval prípad Marty Chadimovej, obvinenej z falšovania dokumentov na základe ktorých uplatnila restitučné nároky na majetok premonstrátov.

Z intímnej blízkosti zdieľal proces vyznania viny, pokánia a prosenia a o odpustenia katolíckeho kňaza Aloise Kánského, ktorý sa veriacim ospravedlnil za spoluprácu s ŠtB. Roky sledoval kauzy disidenta V. Hučína, ktorý sa po novembri 1989 stal príslušnikom BIS, vyšetroval výbuchy v Přerove a po nástupu ČSSD do vlády bol obvinený zo 7 trestných činov, aby bol nakoniec oslobodený od všetkých obvinení.

Najmohutnejšie sa ale oprel do káuz 50. rokov 20. storočia: procesu s Miladou Horákovou a činnosťou odbojovej skupiny Ctirada a Josefa Mašinových, Milana Paumera, Václava Švédy, Zbynka Janaty a Vladimíra Hradca, ktorým venoval dokument Zem bez hrdinov, zem bez zločincov (1996, 60 min) rozpráva pohnutý osud ľudí, ktorí sa vzopreli vražednému režimu KSČ so zo zbraňou v ruke a po dvojročnom odboji ich časť utiekla za hranice. Oproti väčšinovému mieneniu stojí jednoznačne na ich strane, film získal čestné uznanie v rámci Trilobita.

Dramatický príbeh Mašinú spracoval i vo filme Proti komunizmu so zbraňou v ruke v rámci série Tridsať návratov.... Ako to bolo v skutočnosti (1999).

V NFA našiel archívne rozsiahly film. fragmenty inscenovaného procesu s M. Horákovou z roku 1950, ktoré v plnej dĺžke sedem hodín tvorí svetový unikát. Vytvoril pre ČT tv. dokumentárnu sériu Proces H (2009, 10 krát 52 min.) rekonštruoval proces deň po dni na základe stenozáznamu a film. a rozhl. záznamu. Svetovú premiéru záznamu NFA (7 hodín) prezentoval s historikmi ako komentovaný letopis na LFŠ v Uherskom Hradišti 24. a 25.7.2005.

Dokončená séria Proces H sa vysielala vo výročných dňoch procesu 31.5 - 9.6.2009 na ČT2. Dosiahol zapísanie unikátneho film. záznamu na zoznam archívnych pamiatok ako prvú položku z oblasti filmu a usiluje o jej vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky.

Hľadá, ako široko dokumentovaný „Najväčší politický proces“ sprístupniť školám, knihovniam a ďalším inštitúciam (pod názvom Sprístupnenie procesu s vedením záškodníckeho spiknutia proti republike so skupinou Dr. Milady Horákovej z roku 1950).

Mimoriadne sú i intímne, rýdze osobné svedectvo Nevstúpiš dvakrát do tej istej továrne (1991) a Cesty do neba (1996). V prvej navštívil zdevastovaný Elektrotechnický závod Vadas Pardubice a v druhom po boku Otty Krausa a syna Jána Krausa sledoval, ako sa bývalí väzeň tábora Osvietim vracia späť na miesto strachu a utrpenia povzbudzovaný synom komentuje svoje dojmy. Obidva snímky sú veľmi intenzívne a emotívne s prenikavou úprimnosťou.

S V. Mertou natočil osobitý, komentovaný a jeho pesničkami prekladaný cestopis Americký zápisník Vladimíra Merty (1994), pre cyklus GENUS portrétoval klinického patológa Jana J. Opplta (1996) a amerického dirigenta moravského pôvodu Zdenka Mácala (Cesty Zdenka Mácala, 1999).

Z pozície šéfredaktora Redakcie spravodajstva moderoval niekoľko besied (mj. Čo s televíziou) a bol dramaturgom projektu K. Vlachovéj Povedal si diablovi nie? (obidva 992). Ujal sa hraných scén zábavne satirického programu s Jánom Krausom, Josefom Hrubým a Jiřím Ornestom Dvaadvatsiatka (1997 – 1999, 25. dielov, r.i.k) podľa scenáru Jána Krausa a Jiřiho Ornesta. Takisto sa uchádzal i o rôzne manažérske pozície.

Jeho tvorbu i pohľad na život charakterizuje urputnosť, zaťatosť, zmysel pre presnosť a dôslednosť.

Autor: pataamat