Michail Žarov

Michail Ivanovič Žarov
277.10.1899 – 15.12.1981
Národný umelec ZSSR, Hrdina soc. Práce. Laureát rôznych ocenení za účasť vo filme Peter Prvý a Obrana Caricynu, ako aj za divadelnú činnosť.
Jeho otca našli ako novorodenca pri dverách Nikolajeského útulku. Údajne bol plodom lásky nejakej herečky a významného človeka. Na lístočku, ktorý pri ňom našli, bolo napísané: „ Chlapčekovi dajte meno Ivan.“ Priezvisko Žarov dostal od svojej vychovávateľky. Keď vyrástol, oženil sa s Annou Semjonovnou Drozdovou. Narodilo sa im šesť detí, no detská úmrtnosť v tom čase bola vysoká a nevyhla sa ani ich rodine. Otec pracoval ako typograf u Bachmana. Tam priviedol časom aj syna Michaila. Časom otca povýšili a finančná situácia v rodine sa zlepšila. Všetci v rodine milovali knihy, takže sa nikto nedivil, keď mladý Míša začal na dvore organizovať divadlo a vymýšľať scénky. V r. 1915 ho prijali do divadla Opera S.Zimina. Samozrejme nie ako herca. 16 ročný vyrastený a chudý mládenček s dlhou šijou sa stal poslíčkom. Objavoval sa síce aj na scéne, ale len medzi štatistami. Už po prvom takomto vystúpení sa rozhodol, že sa stane hercom. V tom istom roku sa tiež prvý krát zúčastnil na natáčaní filmu, samozrejme tiež len v davových scénach. O rok neskôr absolvoval konkurz do kabaretného divadla Netopier. Neprijali ho. Ani ďalšia jeho ambícia, začať sa učiť, sa nedarila naplniť. Neprijali ho ani do učilišťa Malého divadla ani do MCHATu. Vrátil sa teda do divadla Zimina. V revolučnom r. 1917 sa prihlásil do Národnej milície. Hrdo o tom informoval rodičov. Ráno ho však babička nepustila „robiť revolúciu“. Prikázala mu sedieť doma. Dostal však pozvánku od Vladimíra Toddiho režiséra Prvého cestovného divadla Červenej armády a odcestoval s ním na východný front. Do Moskvy sa vrátil v r. 1919 a priviezol so sebou aj ženu Dinu. O dva roky sa im narodil syn Jevgenij. Žarov v tom istom roku postúpil do Divadla Safonova a odtiaľ po necelom roku prešiel do Mejercholdovho divadla, kde s úspechom stvárňoval epizódne postavy s ostrými charakterovými črtami. Pôsobil tu 5 rokov. Neskôr vystriedal divadlá ako Veľké realistické, Kamenné, Realistické divadlo a iné. Najviac sa jeho talent prejavil v Malom divadle, kde hral od r. 1938 až do konca svojho života. Tu sa dostal ku klasickému repertoáru – Revízor, Vassa Železnovová, Vlci a ovce a ďalšie.
V r. 1928 po stretnutí s herečkou Ljudmilou Poljanskou opustil svoju rodinu. V polovici 20-tach rokov začal pracovať pre film. Prvú veľkú úlohu červenoarmejca Jegora natočil v r. 1925 vo filme „Cesta ku šťastiu“. Väčšina jeho postava však boli epizódne. No i v nich dokázal zvýrazniť charakterové črty. Skutočnú slávu mu priniesla postava banditu Žigana v dráme Nikolaja Ekka „Cesta do života“. Bol to prvý sovietsky zvukový film. Žarov v ňom hral na gitare, spieval, dal svojmu hrdinovi osobitnú reč. Herec bol zrazu na roztrhanie. Pozývali ho k spolupráci najznámejší režiséri a jeho popularita rástla.
V r. 1943 sa pri natáčaní hudobnej komédie „Na krídlach lásky“ sa zoznámil s herečkou Ljudmilou Celikovskou. V tom čase to už škrípalo aj v jeho druhej rodine. Vo filme hral staršieho odvážneho letca, ktorý sa zamiloval do mladej, začínajúcej speváčky. Hoci bola Celikovskaja mladšia od neho o 20 rokov, láska z filmového plátna prerástla aj do ich skutočného života. Žarov odišiel z druhého manželstva rovnako ako z prvého – manželke nechal byt. Nevzal si z neho nič, dokonca ani svoje milované knihy. Dokonca po smrti Poljanskej sám organizoval jej pohreb. S Celikovskou prežil 7 rokov. Počas vojny aj tesne po jej skončení natočil desiatku filmov – „Obrana Caricynu“, „V mene vlasti“, „Partizán“, „Herečka“ a ďalšie. Veľký divácky úspech mala komédia „Dvojčatá“, kde hral hlavnú úlohu spolu s Celikovskou. S ňou hral tiež v historickej snímke „Ivan Hrozný“. Kvôli nej sa dal aj na réžiu a natočil vojnovú komédiu „Nepokojné hospodárstvo“. Film bol podrobený ťažkej kritike, no u divákov mal úspech. Celikovskaja ho však po vojne opustila. Zamilovala sa do iného. Rozchod bol jednou z príčin jeho nasledujúcich srdečných problémov a infarktu. Počas rekonvalescencie v Istrinskom sanatóriu sa zoznámil s rodinou významných lekárov Gelštejnovcov a ich dcérou Majou. Vo svojich 50-tich rokoch sa do nej bezhlavo zamiloval. Akoby pri nej omladol. Ich vzťah priniesol mnoho problémov. Majinu židovskú rodinu preverovali na základe rôznych falošných obvinení a dezinformácií. Jej otec prežil niekoľko infarktov, no zotrval v inštitúte až do r. 1952. V nasledujúcom roku ho aj s manželkou uväznili. Celá rodina Žarovovcov sa snažila ich podržať. To sa samozrejme nemohlo neprejaviť sa v kariére Michaila. Včerajší známi zrazu od neho bočili, aby ho nemuseli ani pozdraviť. Po jeho vystúpení na schôdzi, keď oznámil, že nehodlá zavrhnúť rodinu svojej manželky, začali výhražné telefonáty. Začiatkom 50-tych rokov nemal šancu pracovať ani v divadle ani vo filme. Až po Stalinovej smrti boli jeho svokrovci rehabilitovaný a on mohol znovu filmovať. Natáčal vo filmoch ako „Vassa Železnovová“, „Dievča s gitarou“, „S Annou na krku“ a v ďalších. Jeho poslednou veľmi úspešnou sa stala postava detektíva Aniskina vo filmoch „Dedinský detektív“, „Aniskin a Fantomas“ a „Znovu Aniskin“. Počas nakrúcania posledného z nich už bol ťažko chorý, no pred kamerou sa držal dôstojne.



Autor: mia