Nikolaj Konstantinovič Čerkasov
27.7.19033 – 14.9.1966
ďalší z rady veľkých ruských hercov. Narodil sa v Petrohrade v rodine železničiara. Jeho pôrod bol veľmi ťažký a ako spomienku naň mal 2 jazvičky na spánkoch, ktoré mu zanechali kliešte. Matka ho vychovávala vzhľadom k tomu s nežnosťou, takže z neho vyrástol citlivý mladík. Na gymnáziu si ho spolužiaci vážili, pretože sa nad nikým nevyvyšoval ani do nikoho nezapáral. Rád počúval hudbu a rozmýšľal aj o čestnej profesii zdravotníka. Avšak bol svedkom nehody, keď električka zrazila chodca. To množstvo krvi ho šokovalo a presvedčilo o tom, že by to nebol najlepší nápad. Vybral si preto herectvo. V r. absolvoval Inštitút scénických umení. Od r. 1919 pôsobil ako herec-mím a tanečník Petrohradského Marininského divadla opery a baletu, a ďalších divadiel v Leningrade v priebehu svojej hereckej kariéry. Vo filme sa objavil po prvý raz v r. 1927 vo filme „Básnik a cár“. Po ňom nasledovali ďalšie menšie i väčšie úlohy. Dôležitou pre jeho ďalšie smerovanie bola hlavná postava vo filme „Profesor Poležajev“, za ktorú dostal ocenenie v Paríži, a veľký úspech mala tiež jeho postava Paganella v „Deťoch kapitána Granta“.
Medzitým nastali zmeny aj v jeho živote. Oženil sa s mladou herečkou Ninou Veijtbrechtovou a narodila sa im dcérka.
Na plátne neskôr stvárnil celý rad portrétov významných historických osobností ako Alexandra Nevského, Ivana Hrozného, Rímskeho-Korsakova . v rovnomenných filmoch Musorgského vo filme „Hudba života“ a ďalších. Predvojnové roky i vojna samotná priniesla mnoho starostí jeho rodine. V lete v r. 1939 im zomrela novonarodená dcérka a počas blokády im zomrela v Leningrade aj staršia dcéra spolu so starými rodičmi. Čerkasov evakuoval s Puškinovým divadlom do Novosibírska, kde založil skupinu, ktorá koncertovala na lodiach Baltickej flotily i v Leningrade.
Po vojne ho režisér Alexandrov pozval na natáčanie komédie „Jar“. Počas natáčania sa takmer prizabil. S autom, v ktorom sa viezli ešte Alexandrov a Orlovová, narazil do stromu. Vyrazil si niekoľko zubov a poranil tvár, Alexandrov mal zlomenú kľúčnu kosť a Orlovová vyšla z nehody bez újmy. Musel sa kvôli tomu vzdať hlavnej postavy vo filme „V mene života“. Po vojne sa naplno venoval filmovaniu, pretože v divadle pre neho nebolo veľa úloh.
Ďalšieho ocenenia sa dočkal za úlohu vo filme „Don Quijote“, a to na festivale v Kanade.
Začiatkom 60-tych rokov sa zhoršilo zdravie Čerkasova. Srdiečko ho prestávalo poslúchať. Ešte stále síce natáčal, ale bolo to už pre neho náročnejšie. Od r. 1964 sa musel každoročne podrobiť preliečeniu v nemocnici. V júni 1964 potom ako získal ocenenie Lenfilmu za film „Všetko zostane ľuďom“ bol uvolnený z divadla. Riaditeľ divadla musel v tom čase znižovať stavy a riešil to prepustením herečiek – manželiek hercov. Medzi nimi bola aj Čerkasovova manželka Nina. Čerkasov sa pokúsil zachrániť ju s tým, že celý život pracovala práve v tomto divadle, ale neuspel. A tak požiadal, aby ju ponechali a dali výpoveď jemu. Riaditeľ tak aj urobil. No tak či tak to bol pre Čerkasova úder.
V r. 1965 nehľadiac na chabé zdravie odišiel na cestu do Londýna. V máji 1966 ešte našiel sily zúčastniť sa na konferencii v Leningrade, no jeho zdravie sa znovu katastroficky zhoršilo. V auguste musel nastúpiť do nemocnice, z ktorej už žiaľ nevyšiel. V r. 1970 bola podľa neho pomenovaná jedna z ulíc v novej časti Leningradu.
Autor: mia .
