Strážca divočiny

Posledná divočina v strede Európy
Chvíľami som mal slzy v očiach, také to bolo   krásne. Geniálne dielo, o ktorom pokojne môžem   prehlásiť svetového formátu. Traja borci   ekológ Erik Baláž, režisér a kameraman Robert   Rajchl a taliansky fotograf Bruno D´Amicis (ale   boli tam tiež ďalší, viď. titulky na konci)   nám ukázali krásu tatranskej divočiny, do toho   mysteriózna hudba MAOKa a famózne podmanivý   hlas Mariána Geišberga. Nie je to ani tak   dokument v pravom slova zmysle, ale skôr   posolstvo a krásne obrazy Tichej a Kôprovej   doliny, na jej obyvateľov na čele s našou   najväčšou šelmou medveďom. Troška napravujú   obraz, kedže u nás sa skôr posudzuje ako   krvilačná beštia, tu skôr ako súčasť našej   prírody, ktorá chce mať len svoj pokoj. Je to o   poslednej divočine, divočine preto, lebo tam nie   je človek. Nie som fanatický zelený, ani   ekológ, ale záverami vlastne súhlasím, že nie   je problémom prírody kôrovec, ale človek.   Vidím to na kysuckých lesoch, napadol ich   kôrovec a výsledok? Všetko vyholené človekom.   Žiadne suché stromy, ktorými strašili a z toho   nový a oveľa silnejší les, ale mŕtve holiny.   Preto aj v Tatrách je dobre, že je to   nedotknuté, zaujímavé, že príroda nevyhynula   pred tisícmi rokmi bez tej všemožnej   "pomoci" človeka a teraz zrazu   vyhynúť bez pomoci človeka má. Ona si veru   poradí aj bez lesníkov, developerov, lyžiarov,   JAaTY, podnikateľov, hotelierov, snobov, ktorý   by najradšej spravili z Tatier lunapark. Nech je   náš klenot nedotknutý, lebo zväčša kde   vošiel človek, nastala spúšť. A záverom,   najkrajšie na celom snímku bolo stret a   nasnímanie nášho najväčšieho pokladu,   najvznešenejšieho a najtajomnejšieho nášho   drahokamu VLKa. To jeho mystické vynorenie sa zo   šera, jeho elegantná chôdza, kúzelné   pozorovanie a majestátny postoj robí snímok   dokonalým