Bratislavafilm

Ešte pred uvedením do kín sa z kinematografického počinu mladého autora Jakuba Kronera Bratislavafilm - stala legenda. Je to film, „na ktorý sa dlho čakalo“ a každý vyznávač hip-hopu, ale aj fanúšik slovenskej kinematografie, netrpezlivo sledoval dátum premiéry.
Film podľa autora prezentuje „druhú stranu“ Bratislavy, odvrátenú tvár veľkomesta ako takého. Mozaika príbehov sa odohráva na osi jediného dňa. Hlavnými postavami sú mladý dealer z rozvrátenej rodiny, flegmatický taxikár prechádzajúci manželskou krízou a cholerický mafián s priateľkou, na ktorú čaká nepríjemné prekvapenie. Okrem nich do deja zasahuje množstvo ďalších postáv, dopĺňajúcich kolorit dnešnej Bratislavy.
Zámerom autora bolo, aby sa Bratislavafilm čo najviac približoval poetike surového dokumentu. Roztrasená znepokojujúca kamera tento dojem čiastočne navodzuje, avšak použitá vizuálna štylizácia spomínaný efekt potláča. Obraz je zrnitý, niekedy doslova „prepálený“, inokedy veľmi tmavý, nevyvážený, drobnokresba prostredia sa v ňom stráca. Nebyť ilustračných záberov, ktoré majú navodiť atmosféru mestského „feelingu“, nedá sa ani rozoznať, kde sa dej odohráva. Bratislavafilm je v konečnom dôsledku filmom bez Bratislavy.
Ďalším dokumentarizujúcim prvkom bolo popri obsadení slovenských hviezd (Zuzana Fialová, Ján Kroner) aj zapojenie nehercov s využitím ich prirodzeného prejavu a necenzúrovaného tvrdého jazyka. Oba póly sa však nepodarilo zosúladiť, najmä kreácia Petra Batthyányho je vzhľadom na želanú autenticitu režijným (nie však marketingovým) omylom. V scéne kúpania vo vani vidíme stretnutie dvoch odlišných svetov. Batthyányho teatrálnosť, zabetónovaná v Banánovi z Mafstory prudko kontrastuje s bezvýraznosťou neherca, akoby prvýraz „sediaceho“ pred kamerou.

Narácia je postavená na podsúvaní informácií prostredníctvom dialógových scén, prevažne statických a nudných. Režisér sa snaží využívať rozprávanie obrazom aspoň vo forme retrospektívnych vsuviek, ktoré sú bohužiaľ len ilustračné, nenesú žiadnu údernú pointu. Pokus o uvoľnenie a zdynamizovanie formy predstavuje paralelné rozvíjanie jednotlivých dejov. Nelogicky strihané situácie to ale nikam neposúva. Príkladom je scéna, v ktorej mafián atakuje svoju obeť baseballkou. Okrem toho, že prostriedky paralelného strihu sú tu zle použité, nevedú ani k postupnému logickému budovaniu a rozuzleniu nejakého problému, ako forma takéhoto druhu montáže naznačuje.
Väčšina postáv sa spolu nikdy nestretne, čiže nie je možné, aby medzi nimi vznikol psychologický vzťah. Ich konanie zostáva nevysvetlené, fungujú samostatne bez ohľadu na príbeh. Jedine taxikár je previazaný s ostatnými postavami - v rámci svojho zamestnania ich vozí v taxíku. To sa opakuje tak často, až postupne vzniká dojem, akoby bol jediným taxikárom v meste. Pri týchto náhodných stretnutiach však so svojimi pasažiermi nadväzuje len povrchný vzťah. Až v závere dochádza k vypätému stretu, kde by sa mohla rozohrať dráma, ale len čo sa začína niečo črtať, už sa to aj končí.
Napriek nefunkčnosti rozprávania a zväčša povrchnej psychológie postáv filmu nemožno uprieť atmosféru, na ktorej má z veľkej časti podiel výborná hudba (najmä tá z albumu petržalského rapera Molocha). Úderný beat, originálny sampel, chladné kovové zvuky. No porovnávať hudbu s filmom by bolo bezpredmetné. V rape stačí pravdivý opis a objasnenie, ako to na ulici chodí, ale vo filme je to žalostne málo. Filmový autor by mal okrem konzistentného postoja vyvolávať otázky, analyzovať dobu vlastnou optikou. A ak nemá ambície preniknúť hlbšie, mal by aspoň vedieť vystavať silný príbeh a dobre zvládnuť remeslo. Tvorcovia BF možno nemali opustiť svoj pôvodný zámer vydať film len na DVD. Skutočnosť je oveľa komplexnejšia, ako plochý opis, moralizovanie a mýtizácia jedného mesta....

Autori: Róbert Mátyus a Dominika Šimonová; Kinema.sk

Nízkorozpočtový hiphopový film, který upoutal pozornost už svou razantní reklamní kampaní (Jestli nepřijdete, naserete nás!, Chceme vaše peníze!, letáky „ubalené" do jointu, mobilní reklama na „mafiánském" mercedesu...), zaznamenává jeden den v životě metropole, zvenčí vnímané jako atraktivní město plné příležitostí (nejvyšší zaměstnanost na Slovensku, kulturní rozmanitost, turistický magnet...). Zkušenosti „zevnitř" ale mluví o Bratislavě jako o džungli, rozdělené na dealerské rajóny, s nejznámější zónou - petržalským „ghettem". Pravda bývá obyčejně někde uprostřed, to však autorům nebránilo, aby si zahráli na „hraný dokument" a „pravdivý obraz doby".
Mladý muž, plný naivity a očekávání „velkého světa" a jeho cesta vlakem rámují několik městských mikropříběhů: taxikář prožívající manželskou krizi, mladí hiphopeři v očekávání nočního života, mafiánský boss s pracovními i citovými problémy a jeho zanedbávaná partnerka. K autorské licenci patří zveličování, takže je tu ve jménu stylizace všeho jaksi nadbytek: naivity, násilí, podrazů, hereckého „přehrávání" i neherecké „koktavosti". Trashová kultura si totiž žádá trashový přístup (digitální ruční kamera, záměrná „nečistota" obrazu a zvuku, improvizace, šťavnatý slangový slovník) - vždyť se stačí podívat, čím žije většina populace: srdceryvnými „skutečnými" příběhy, všehoschopnými talenty, jednorázovými celebritami... Kdo touží po krvi, nemusí se dívat na dvouhodinový thriller, stačí si zapnout večerní zpravodajství nejmenované soukromé televize a dozví se, na které ulici kdo koho probodl, kolik lidí dnes bylo okradeno a rozčtvrceno medvědem či bulteriérem. Na druhé straně, soudní procesy s „kyselináři", mafiánské přestřelky, bílí koně i pověstné mafiánské IQ a outfit jsou bezedným zdrojem parodie a lidové tvořivosti (z divadla GUnaGU vzešly gagy a protagonisté S.O.S. i Mafstory), černého i přízemního humoru - v inteligentním provedení.

Eva Filová, 36.LFŠ 2010

„Ozajstný bratislauský štýl“ přiváží do Prahy dlouho očekávaný a několik let připravovaný debut Jakuba Kronera. Snímek s podtitulem „Z ulice do kina“ nabízí divákům pohled do podsvětí bratislavské čtvrti Petržalka. Příběhy několika postav různého stáří odehrávající se během jednoho jediného dne skládají dohromady generační výpověď a nekompromisní dokument doby. Proud pouličního slangu a špinavých obrazů je rozsekán do nervně sestříhaných krátkých záběrů, jejichž tempo diktují beaty petržalského hiphopera Molocha, který ve svých písních glosuje probíhající děj. Režisér do snímku obsadil domácí herecké hvězdy, ale také množství neherců, jejichž přirozený projev ještě přidává celému dílu na autenticitě.
Febiofest 2010

Bratislavafilm: Jakub Kroner režíroval otca!

Očakávaný film aj o tienistých stránkach života v našom hlavnom meste prichádza 30. júla do slovenských kín. Pod Bratislavafilm sa podpísal len 22-ročný Jakub Kroner. Pred kameru dostal nielen svojho otca Jána, ale aj Zuzanu Fialovú, Roberta Rotha či Petra Batthyányho. Dnes je na programe jeho slávnostná premiéra a my vám prinášame rozhovor s jeho tvorcom – Jakubom Kronerom.

Čo ťa viedlo k tomu nakrútiť tento film?

Žánrová diera v slovenských filmoch. Mám pocit, že slovenské filmy chcú osloviť stále rovnakú skupinu divákov a preto sme sa rozhodli spraviť niečo iné.

Je to film alebo dokument?

Je to hraný film, ktorý je točený ako dokument.

V jednom z rozhovorov si povedal, že život plný žúrov ťa neláka a vraj si nikdy nebol rebel. Tento film, aspoň podľa toho, čo zatiaľ viem, hovorí aj o týchto stránkach života v Bratislave. Kto ti pomáhal s prácou na scenári?

Pre mňa je rebel niekto, kto sa búri proti niečomu. Napríklad proti spoločnosti. Tento film chce skôr poukázať na niektoré chyby v spoločnosti. A tieto chyby pociťuje skoro každý normálny mladý človek na svojej koži každý deň. Mám veľa známych, s ktorými som zažil rôzne situácie. Aj dobré, aj zlé. Spoločne aj s ich zážitkami sme to voľne previedli do príbehu, ktorý mapuje Bratislavu aj z inej stránky, než ako ju väčšina ľudí vníma.

Máš 22 rokov a už ťa čaká filmový debut. Vždy si sa chcel vydať na dráhu filmára?

Skôr mám pocit, že to bola náhoda. Neplánoval som to.

Okrem scenára a réžie si mal pod palcom aj strih a kameru. Celkom dosť. Prečo toľko úloh v jednej osobe?

Bolo to aj kvôli financiám. Nemohli sme si dovoliť kameramana, strihača atď. Po určitom čase som aj rád, lebo sme mali aspoň všetko pod kontrolou a veľa sme sa naučili.

Čo ti išlo najlepšie?

Najviac ma asi bavila réžia a strih.

Vo filme hrajú celkom známe slovenské mená. Ako sa ti ich podarilo zlanáriť?

Zuzku Fialovú poznám od detstva. Povedal som jej, že idem robiť film a ona mi povedala, že by si v ňom rada zahrala. Napísal som postavu, ktorú nemohla lepšie zahrať iná herečka ako Zuzka. Robert Roth hral v jednom našom krátkom filme a tak som ho chcel určite obsadiť aj do tohto filmu. Zapáčil sa mu scenár a obsadenie, tak do toho išiel. Peter Batthyány začínal v tom období točiť Mafstory, ale ja som ho poznal už z predstavenia v GuNaGu. Taktiež sa mu páčila samotná téma filmu a súhlasil. Všetkým hercom som vďačný za ich prínos do tohto filmu.

Aké bolo režírovať vlastného otca?

Veľmi príjemné. Pôvodne tam ani nemal hrať, chcel tam len tak prejsť cez obraz, ale napokon som sa rozhodol napísať mu malú rolu, ktorá bude určite odlišná od jeho predchádzajúcich. Poznám ho dobre a tak som mu vedel presne povedať, čo od neho potrebujem. Zvládol to super. Na pľaci sme sa všetci dobre zabavili a dúfam, že to bude cítiť aj vo filme.

O filme sa hovorí už celkom dlhý čas. Prečo sa rodil tak dlho?

Rodil sa tak dlho preto, lebo vznikal z minimálnych financií. Najprv sme dali do obehu príliš nereálny dátum premiéry, podľa ktorého začali mať ľudia pocit, že to už dávno malo byť. Neskôr prišlo mnoho post produkčných postupov, ktoré spomalili projekt. Ale som rád, že sme to zvládli aj napriek tomu, že o všetko sme sa museli starať v podstate dvaja.

Aké boli pôvodné plány s touto snímkou? Mal to byť len nejaký splnený sen, alebo si očakával, že vyvolá záujem a dostane sa do kín?

Pôvodne sa mal dostať iba na DVD, no s výrobou prišlo mnoho nadšenia a podpory od veľa ľudí, a tak sme začali snívať o tom, že ho dostaneme do kín. Bolo s tým dosť práce, stálo nás to veľa úsilia, ale napokon sa nám to podarilo a z toho sa teším.

Aký je tvoj vzťah k Bratislave? Čo na nej máš najradšej a čo z duše nenávidíš?

Bratislava je mesto, v ktorom žijem, mesto, ktoré najviac milujem aj nenávidím a neviem si predstaviť, že by som žil niekde inde. Na Bratislave mám rád, že aj keď je to najväčšie mesto na Slovensku, tak je v podstate malá. Stále náhodne stretávate svojich známych a každý každého cez niekoho pozná. Nenávidím ľudí, čo škatuľkujú ostatných, podľa toho odkiaľ sú. Namyslených, arogantných, agresívnych, hlúpych ľudí, ktorí majú pocit, že všetko vedia, pritom nič nerobia, len nadávajú a sťažujú sa. Takých je tu pomerne dosť. A tiež nenávidím parkovanie a dopravu v Bratislave. (Smiech.)
Autor: Nikoleta Kováčová, Šoubiznis.SK

Hraný dokument o dobe. Jeden deň v meste zo štyroch pohľadov: z pohľadu taxikára, ktorý prežíva osobnú krízu, z pohľadu mladého dílera drog, ktorý žije„na druhej strane" mesta (v hip-hopovej komunite v chudobnej štvrti), z pohľadu mafiánského bossa a z pohľadu človeka „zvonku", ktorý prichádza do Bratislavy za prácou. Ich osudy sa prelínajú, spájajú a vyúsťujú do drámy.
katalog 17.ArtFilmFestu 2009/172