Ivan Serov

Ivan Alexandrovič Serov bol dôstojník sovietskej štátnej bezpečnosti. V rokoch 1954-1958 stál na čele KGB, v rokoch 1958-1962 na čele GRU (vojenskej rozviedky). Bol aj námestníkom komisára NKVD Lavrentij Berija, a hral významnú úlohu v politických intrigách po Josif Stalin smrti. Vytvoril sieť tajných služieb v strednej a východnej Európe. Hral dôležitú úlohu v potlačení maďarského povstania v roku 1956. V ruskej histórii bol jediným šéfom dvoch tajných služieb. Narodil sa v Cárskom Rusku na Ukrajine, v obci Afimskoje v Vologodskej gubernii 25.augusta 1905. V roku 1926 vstúpil do komunistickej strany, v roku 1939 ukončil Frunzeho vojenskú akadémiu v Moskve. Vo februára 1938 vstúpil do radov NKVD (Narodnyj komissariat vnutrennich del), ekvivalent ministerstva vnútra a štátnej bezpečnosti. Serov sa stal ukrajinským komisárom NKVD v roku 1939, a od tejto chvíle hral hlavnú úlohu v mnohých akciách sovietskej tajnej polície počas druhej svetovej vojny. Pomáhal organizovať deportácie pobaltských národov na Sibír. V auguste 1941 organizoval vysťahovanie povolžských Nemcov. Na Ukrajine sa spoznal s Nikita Chruščov, ktorý bol prvým tajomníkom komunistickej strany Ukrajiny. Historik Viktor Suvorov tvrdí, že Serov môže byť jedným z ľudí zodpovedných za masaker v Katyni. Po návrate z Ukrajiny v roku 1941 ho menovali Berijovým zástupcom. V tejto pozícii v rokoch 1943-1944 sa zúčastnil s Berijom vysídlenia Čečencov, Ingušov, Kalmykov, Karačajov a krymských Tatárov. Po vojne sa stal „Hrdinom Sovietskeho zväzu“. V roku 1945 riadil likvidáciu protisovietskej opozície v Poľsku - Armia Krajowa (AK) doslova Krajinská armáda bola najväčšia ozbrojená odbojová organizácia v Poľsku v období 2. svetovej vojny, ktorá bojovala proti Nemcom, no neskôr boli proti sovietizácii Poľska. Serov bol jedným z hlavných postáv v SMERŠ, vojenskej kontrarozviedky Červenej armády, a námestníkom Viktor Abakumov . V tejto funkcii Serov založil poľské ministerstvo verejnej bezpečnosti, poľskej tajnej polície, a do roku 1956 bol hlavným sovietskym poradcom a organizátorom. V máji roku 1945 bol Serov prevelený do 2. bieloruského frontu, a išiel do Berlína. Zostal tam až do roku 1947, a pomáhal zorganizovať Stasi, východonemeckú tajnú políciu. Po smrti Stalina Serov, ktorý bol blízko Beriju ho zradil, a sprisahal sa dôstojníkmi GRU proti nemu, čím zabránil svojmu pádu. Serov bol jedným z mála veľkých postáv v tajnej polícii, ktorý prežil tento incident. V rokoch 1947 – 1953 bol prvým námestníkom ministra vnútra, a v roku 1954 sa Serov stal predsedom KGB, hlavou sovietskej tajnej polície. Ako stúpenec Chruščova, zničil všetky kompromitujúce dokumenty, ktoré svedčili o účasti Chruščova na stalinskom terore na Ukrajine. Keď Serov zabezpečil štátnu návštevu Nikolaj Bulganin a Nikitu Chruščova do Británie v roku 1956, a bol členom ich sprievodu, britské médiá ho nazvali „Ivan Hrozný“ a „Mäsiar“. V roku 1956 počas maďarského povstania riadil činnosť KGB proti revolucionárom. Keď maďarská revolúcia zvrhla úradujúcu maďarskú vládu, János Kádár zostavil novú vládu lojálnu Moskve, ale dostal malú podporu verejnosti. Do Budapešti prišiel Serov inkognito, ako sovietsky poradca ministerstva vnútra. Z viacerých prameňov vyplýva, že streľbu do demonštrantov na Kossuthovom námestí nariadil práve on. Bol zodpovedný za zatknutie zástancov zvrhnutého premiéra Imre Nagy, ktorí sa snažili rokovať so sovietskymi vojenskými úradníkmi. Serov koordinoval aj únos Pál Maléter, maďarský generála, jedného z vodcov povstania. Po potlačení povstania a vylákaní vodcov z juhoslovanského veľvyslanectva falošnými prísľubmi, Serov zorganizoval ich únos do Rumunska. V roku 1958 ho podrobil ostrej kritike prvý tajomník Komsomolu Alexander Nikolajevič Šelepin a náčelník leningradskej KGB Nikolaj Romanovič Mironov. V decembri nahradil Serova vo funkcii náčelníka KGB A.N.Šelepin, a Serov sa stal náčelníkom vojenskej rozviedky GRU. Z tohoto postu ho čoskoro uvoľnili potom, čo sa zistilo že jeho osobný priateľ Oleg Vladimirovič Penkovskij je agentom CIA. Degradovali ho na generálmajora, a v roku 1965 vylúčili zo strany pre porušovanie práva počas jeho pôsobenia v Nemecku. Šelepin nebol za svoje zločiny nikdy braný k zodpovednosti, prežil pád komunistickej diktatúry, a zomrel ako 85-ročný v Moskve 1. júla 1990. Štefan Rencz