Pál Maléter

Maléter Pál bol maďarský dôstojník a jeden z čelných z vodcov maďarskej revolúcie v roku 1956. V tretej vláde Imre Nagya bol ministrom obrany. Po krvavom potlačení revolúcie bol spolu s ministerským predsedom Nagyom popravený. Maléter Pál sa narodil 4. septembra 1917 v meste Eperjes vo vtedajšom maďarskom kráľovstve (dnes Prešov, Slovensko) v rodine intelektuálov. Jeho otec Maléter István bol profesorom práva a riaditeľom evanjelického kolégia v Prešove. Maléter Pál spočiatku študoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe kde sa aj aktívne zapojil do protinemeckého študentského hnutia. Od novembra 1938 pokračoval v štúdiu v Budapešti na lekárskej fakulte (Pázmány Péter Tudományegyetem Orvostudományi Kara), ale v roku 1939 pre finančné problémy prerušil štúdium a dobrovoľne sa prihlásil do armády. O rok na to sa zapísal na vojenskú akadémiu Ludovika v Budapešti. Ako dôstojník potom slúžil v Kassa (Košice), potom bojoval na východnom fronte, kde 2. mája roku 1944 bol ranený a padol do sovietskeho zajatia. V júli sa prihlásil do boja proti Nemcom a pôsobil ako partizán v Sedmohradsku. V januári 1945 sa v Debrecíne stal veliteľom stráže Maďarskej dočasnej vlády, neskôr vstúpil do komunistickej strany (Magyar Kommunista Párt). V tom istom roku sa oženil s Pausz Mária (*1923 - Košice; + 2011 - USA) s ktorou mal tri deti, Pál (1946), Mária (1949) a Judit (1949), s ktorou sa neskôr rozviedol. V roku 1954 sa tajne cirkevne oženil s Gyenes Judith. Na jar roku 1956 ho povýšili do hodnosti plukovníka v tankovej divízii. Povstanie vypuklo 23. októbra, keď pokojná demonštrácia solidarity s Poľskou revoltou prerástla do spontánneho výbuchu odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Vo večerných hodinách padli pri budove rozhlasu prvé výstrely. V skorých ranných hodinách 24. októbra vyrazili sovietske vojská do budapeštianskych ulíc. Došlo k prvým bojom medzi maďarskými povstalcami a sovietskymi okupantmi. 25. októbra prebehla pred budovou parlamentu obrovská demonštrácia za odstúpenie stalinistického predsedu robotníckej strany MDP, Ernő Gerőa (agenta NKVD) Príslušníci tajnej polície ÁVH ukrytí na strechách začali strieľať do bezbranného davu a zabili približne 200 ľudí včítane žien a detí. V ten istý deň poslali plukovníka Malétera s kadetmi a tankovým sprievodom „urobiť poriadok“ ku kasárňam Kilián, kde civili už od skorých ranných hodín bojovali proti Rusom a boli v konflikte s vojakmi kasárne. Spočiatku sa dostal do boja s povstalcami, ale 27. októbra sa pridal s celou posádkou kasárne k povstalcom. Po vyhlásení prímeria ukončil boje. Nastal čas vyjednávaní medzi povstalcami, politikmi a vojenským velením. 30. októbra sa začali sovietske vojská sťahovať z Budapešti, ale tajne sa pritom pripravovali na ďalší ozbrojený útok. V tom čase premiér Imre Nagy predstavil novú vládu so zástupcami pravice a menoval 1. novembra Malétera námestníkom ministra obrany (povýšený na generála) a vyhlásil neutralitu Maďarska a jej vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Maléter dôveroval Rusom, a na porade dôstojníkov v kasárni Kilián 2. novembra ukázal dokument v ktorom generál Malinin zaručuje odchod sovietskych vojsk najneskôr do 15. januára 1957. To bolo dva dni pred novým útokom. 4. novembra v skorých ranných hodinách začala ofenzíva proti hlavnému mestu. Zúrivé boje povstalcov pokračoval v Budapešti i v ďalších mestách asi týždeň. János Kádár prišiel 7. novembra v čele svojej promoskovskej vlády, na sovietskych tankoch do Budapešti. Húževnaté boje Maďarov trvali až do 10 až 11. novembra. Nakoľko nechcel prerušiť jednania so Sovietmi, aj napriek odhováraniu dôstojníkov, vybral sa 3. novembra ako parlamentár do hlavného štábu sovietskych vojsk. Tu ho napriek imunity zatkol šéf KGB Ivan Aleksandrovič Serov. Po sovietskom vypočúvaní ho odovzdali maďarským úradom. Po porade Jánosa Kádára v Moskve 27-29 marca 1957 sa dohodli že bude spolu s premiérom Imre Nagyom (ktorého vylákali z azylu z Juhoslovanského veľvyslanectva) postavený pred súd. Obžaloba bola konzultovaná s veľvyslancom Jurijom Andropovom (neskorší šéf KGB a ZSSR). Boli odsúdení k trestu smrti a 16. júna 1958 popravený. Ich telá zahádzali rumviskom a starým nábytkom v hrobe na dvore budapeštianskej väznice. 24. februára 1961 ich telá tajne vykopali a v asfaltovej lepenke zahrabali na cintoríne Újköztemető na parcele 301 pod falošnými menami. Ich smrť oficiálne oznámili až v roku 1967. Maléterova prvá manželka s deťmi emigrovala do USA. V roku 1989 po páde komunistického režimu bol rehabilitovaný a posmrtne menovaný generálplukovníkom. 16. júna 1989 bol spolu s Imre Nagyom a s ostatnými martýrmi povstania na Námestí hrdinov (Hősök tere) slávnostne znovu pochovaný so všetkými vojenskými poctami. Štefan Rencz