Lavrentij Berija

Lavrentij Pavlovič Berija bol sovietsky politik a obávaný šéf polície a tajnej služby v rokoch 1938 – 1953 za Stalinovej éry. Narodil sa 29. marca 1899 v Mercheuli, neďaleko Suchumi v Gruzínsku, Ruskom impériu, dnes Abcházsku. Berija vyrastal v gruzínskej ortodoxnej rodine. Jeho otec Pavel Huhajevič bol sedliakom, matka Marta Ivanovna bola hlboko veriacou ženou. Bola vdovou, keď si ju zobral Berijov otec za ženu. Po Stalinovej smrti patril do štvorice vodcov Malenkov, Chruščov a Molotov. Po skončení strednej školy odišiel do Baku študovať na vysokú technickú školu. Po smrti otca sa staral o matku a sestru, ktoré sa za ním presťahovali do Baku. Tu sa podieľal sa na organizácii boľševickej strany v meste. V roku 1919 získal diplom. Počas protimenševického povstania v Gruzínsku bol zatknutý a väznený v Kautaisi. Pôvodne chcel ďalej študovať architektúru, ale na doporučenie strany miesto toho vstúpil do azerbajdžanskej Čeky. Od roku 1921 do roku 1931 bol vo vedúcich orgánoch sovietskej rozviedky a kontrarozviedky, bol námestníkom riaditeľa azerbajdžanskej Zvláštnej komisie tzv. Čeka, neskôr GPU (Gosudarstvennoje političeskoje upravlenie), politickej polície. Potom sa stal riaditeľom GPU Gruzínska a zakaukazského GPU a splnomocnený riaditeľ OGPU v Zakaukazskej SFSR a bol členom riadiacich orgánov OGPU ZSSR. V roku 1931 sa stal predsedom centrálneho výboru Komunistickej strany Gruzínska, a získal si dôveru a priateľstvo J.V. Stalina. V krajine vďaka svojej brutálnej politike získal neobmedzenú moc. Gruzínsko malo spomedzi všetkých krajín Sovietskeho zväzu najvyšší pomer popravených k počtu obyvateľov. Počas veľkého teroru v rokoch 1937 – 1938 bol hlavným vykonávateľom čistiek v Zakaukazsku, tj. v Gruzínsku, Azerbajdžane a Arménsku. Osobne vydával rozkazy na zatýkanie i vykonanie početných popráv. V auguste 1938 mu zveril Stalin funkciu 1. zástupcu národného komisára vnútra. Podľa Stalinových príkazov od konca septembra 1938 do januára 1939 uskutočnil masové zatýkanie v NKVD, prokuratúre a súdoch s cieľom zlikvidovať kádre svojho predchodcu Ježova. V rokoch 1939 - 1943 sa podieľal na realizácii deportácií obyvateľov Pobaltských republík, západného Bieloruska, Ukrajiny,Moldavska, neskôr Nemcov, Fínov, Grékov a ďalších národov v rámci územia ZSSR. Takýto typ deportácií zasiahol aj Kalmykov, Čečencov, Ingušov, Karačevcov, Balkarov, a Krymských Tatárov. Po vpáde nacistického Nemecka sa stal členom národného komisariátu obrany. Od 18. marca 1946 sa stal členom Politbyra najvyššieho výboru komunistickej strany, takže sa dostal do úzkeho kruhu najvyšších predstaviteľov ZSSR. Viedol významné podniky zaoberajúce sa výrobou a vývojom zbraní, vrátane prípravy prvej sovietskej atómovej bomby. Po Stalinovej smrti ho Malenkov poveril vedením Ministerstva vnútra (MVD) a zároveň ho menoval do funkcie podpredsedu vlády, ktorým bol Malenkov. Berija v tej dobe začal presadzovať liberálnejšiu politiku, navrhol viaceré reformy, hlavne v ekonomickej sfére. Kritizoval mnohé Stalinove kroky a inicioval prepustenie nespravodlivo zadržaných osôb v rukách jeho ministerstva. Bol však väčšinou ostatných straníckych kolegov, hlavne Chruščovom, Molotovom, Malenkovom a Bulganinom považovaný za príliš nebezpečného. 26. júna 1953 zvolal Nikita Chruščov mimoriadne zasadnutie vlády a obvinil ho zo spolupráce s britskou tajnou službou. Krátko po tom bol zatknutý armádnymi dôstojníkmi na čele s maršalom Žukovom a Moskalenkom. Berija bol súdení zvláštnym tribunálom sovietskeho najvyššieho súdu. Tribunálu predsedal maršal Ivan Konev. Berija bol uznaný vinným zo zrady (vo vykonštruovanom obvinení, ktoré zahŕňalo dodnes nepotvrdené styky so zahraničnými tajnými službami a pokusy o vyjednávanie o mieri s nacistickým Nemeckom prostredníctvom Bulharska počas vojny), za terorizmus, za ktorý bol považovaný jeho rozkaz k poprave 25 politických väzňov v októbri 1941, ktorý bol vykonaný bez súdu, a za kontrarevolučnú činnosť počas ruskej občianskej vojny. Odsúdili ho k trestu smrti a zastrelili 23. decembra 1953 v Moskve.