Rudolf Slánský

Rudolf Slánský bol český komunistický politik, dlhoročný člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a generálny tajomník ÚV KSČ v rokoch 1945–1951. Narodil sa 31. júla 1901 v Nezvěsticiach na Plzeňsku v rodine židovského obchodníka. Študoval na gymnáziu v Plzni. Po skončení prvej svetovej vojny odišiel do Prahy, kde sa začal stýkať ľavicovo orientovanými intelektuálmi, čo vyústilo do jeho vstupu do Sociálno-demokratickej strany. V roku 1921 sa tvrdé ľavicové krídlo odtrhlo a založili Komunistickú stranu Československa. Keď na V. zjazde strany v roku 1929 získalo moc stalinistické jadro okolo Klement Gottwald, stranu opustila väčšina zakladajúcich členov a následné voľby skončili pre KSČ katastrofou. Slánskému sa tak otvorila cesta k moci a rýchle začal stúpať v straníckych funkciách hore. V roku 1935 ho zvolili do československého Národného zhromaždenia. Po obsadení Sudet v roku 1938 kvôli svojmu židovskému pôvodu Rudolf Slánský odišiel do Moskvy, kde pracoval vo vysielaní Moskovského rozhlasu pre Československo. Počas Slovenského národného povstania pôsobil v štábe povstalcov ako komunistický delegát. Po komunistickom puči vo februári 1948 bol jedným z hlavných tvorcov a organizátorov komunistického teroru panujúceho v Československu začiatkom 50. rokov 20. storočia. Nakoniec aj on sám sa stal jeho obeťou. V roku 1951 ho zbavili všetkých funkcií. 23. novembra v noci ho zatkli. Opakovane žiadal o stretnutie s Gottwaldom, ale nebolo mu vyhovené. Niekoľkokrát sa pokúsil aj o samovraždu. Obvinili ho z organizovania tzv. „Protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym“. Spolu obžalovali v procese 13 vysokopostavených členov KSČ. Drvivá väčšina bola židovského pôvodu (Eugen Löbl, Rudolf Margolius, Artur London, Vavro Hajdu, André Simone, Otto Fischl, Ludvík Frejka a samozrejme Slánský). Všetci väzni boli mučený a museli sa naučiť svoje výpovede naspamäť. Hlavným žalobcom tohto najväčšieho vykonštruovaného procesu v československých dejinách bol Josef Urválek, a Slánskeho advokátom bol Vladimír Bartoš, spolupracovník ŠTB. Slánský byl obžalováný zo špionáže, vlastizrady, sabotáží a z prezradenia vojenského tajomstva. K všetkému sa priznal. Za priznanie im bola Gottwaldom sľúbená milosť a symbolický trest. V procese výdatne riadenom sovietskymi poradcami ho odsúdili a 3. decembra 1952 popravili vo väznici na Pankráci. Mlyn teroru ktorý zaviedli komunisti po roku 1948 nakoniec zomlel aj ich strojcov. Popol vysypali na zľadovatelú cestu severne od Prahy (cit. Arthur London, Doznání). Na trest smrti obesením odsúdili 11 z celkových 14 obžalovaných. Žiadosť o prezident Gottwald zamietol. Súd ho rehabilitoval v roku 1963. S manželkou Josefou mal Slánský tri deti, Nadeždu, Rudolfa a Martu. Nadeždu uniesli roku 1943 v Moskve neznámi páchatelia, keď sa hrala so svojím bratom, a nikdy sa nenašla. Výsledok procesu: Rudolf Slánský (1901), generálny tajomník KSČ (trest smrti) Vladimír Clementis(1902), minister zahraničných vecí (trest smrti) Otto Fischl(1902), námestník ministra financií (trest smrti) Josef Frank(1909), zástupca generálneho tajomníka KSČ (trest smrti) Ludvík Frejka(1904), predseda národohospodárskeho odboru Kancelárie prezidenta republiky (trest smrti) Bedřich Geminder (1901), vedúci medzinárodného oddelenia ÚV KSČ (trest smrti) Vavro Hajdu(1913), námestník ministra zahraničných vecí (doživotie) Eugen Löbl (1907), námestník ministra zahraničného obchodu (doživotie) Artur London (1915), námestník ministra zahraničných vecí (doživotie) Rudolf Margolius (1913), námestník ministra zahraničného obchodu (trest smrti) Bedřich Reicin(1911), námestník ministra národní obrany (trest smrti) André Simone (1895), redaktor Rudého práva (trest smrti) Otto Šling (1912), vedúci tajomník krajského výboru KSČ v Brne (trest smrti) Karel Šváb (1904), námestník ministra národnej bezpečnosti (trest smrti) Štefan Rencz