Slzy Sýrie

Slzy krvi
Tak ako HBO vie spraviť   fantastický seriál, tak vie   aj fantasticky spraviť   rituálnu propagandu, ale že   totálne na profesionálnej   úrovni. Aj totalitné   systémy by sa mali čo   učiť. Bolo to tak   jednostranné, až to bilo do   očí. Čo tak dať slovo aj   nejakému obyvateľovi   oslobodeného územia, kde   vládne regulárne zvolená   vláda? Alebo bežnému   vojakovi, čo nezbehol, ale   bránil vlasť. Kresťanovi,   Židovi, Alavitom, Drúzom, a   iným menšinám, ktorí   jednoznačne stáli na strane   prezidenta, lebo jeho   porážka by znamenala ich   smrť. Alebo nejakému   vládnemu úradníkovi v malom   meste, ktorému moc politika   nehovorila a nechápal, prečo   má ísť protestovať a   zvrhávať vládu. Som proti   revolúciám, pretože tie   vždy priniesli len nepokoj a   mnoho krvi a často aj tisíce   mŕtvych a takmer vždy   končili katastrofou. Smutné   je, že jedného z tých   revolucionárov si vešia v   našom parlamente jeho   podpredseda namiesto pani   prezidentky. Lepší je   pretvoriť svet lepším tak,   že ísť príkladom. To, že   u nás nežná revolúcia bola   nežnou, je skôr výnimka   potvrdzujúca pravidlo.   Zosypalo sa to ekonomicky, a   keby chceli tiež to utopia v   krvi. Inde to tak robili, a   napríklad Čína sa stala   veľmocou, ale je to tak   správne? Ono svet nie je   čiernobiely a to chcem hlavne   zvýrazniť pri tomto   dokumente, pretože ten   čiernobiely je. Ostatný svet   je však rôznymi odtieňmi   sivý a konflikt v Sýrii je   tak zložitý a   neuchopiteľný, že dávať   tam nejaké všeobecné   múdra, ako to tam má byť,   nie je celkom na mieste. Aby   sa dalo pochopiť, pre   bežného človeka, o čo   vlastne v Sýrii ide, je   ukážkový rozhovor s pani   veľvyslankyňou ČR Evou   Filipi, v ktorom podala   úžasné svedectvo priamo z   miesta. Rozhovor odznel v ČT   v roku 2012 a odvtedy radšej   pani veľvyslankyňu radšej   nepozývali, lebo to   nekorešpondovalo s tým, ako   nám to tu tlačili média.   Ona hovorila, že všetci sa   zhodli, že Assad musí preč,   ale že také jednoduché to   nebude, pretože on podporu   má. Nie drvivú, ale má.   Média tlačili, vlastne   všetci „demokrati“   tlačili, že Assad musí   odísť. Mierumilovná   opozícia skôr kričala na   námestiach, že Assad musí   visieť. Lenže tá jeho   podpora bola silnejšia, ako   si mnohí mysleli. Všade boli   revolúcie, niekde úspešné,   niekde ako v Bahrajne sa   utopili v krvi, ale tam to tak   nevadilo. Vadila Sýria, alebo   skôr Assad. Obyvateľstvo   bolo nespokojné, bola tam   kríza, tak prečo to   nevyužiť. Rozdeľuj a panuj.   V Daraa sa rozhoreli protesty,   zaspomínali na moslimské   bratstvo v Hamá a už to   išlo. Do toho stredoveký   Idlib. Spočiatku boli   protesty mierne, vyzývalo sa   iba na zabitie Assada, ale   čoskoro opozícia mala k   dispozícii zbrane a začali   byť mŕtvi aj policajti.   Musela nastúpiť armáda. Na   začalo to mať rýchly spád.   Najkritickejšie to bolo pre   režim v júli 2012, keď sa   samovražedný atentátnik   (jeden z osobných strážcov)   odpálil na porade vysokých   predstaviteľov režimu a   zahynul minister obrany a ako   poradca aj prezidentov   švagor. Zrazu opozícia   obsadila koordinovane Aleppo a   začali prudké boje v   Damašku, kde sa už   ostreľovali vládne štvrte a   vtedy sa zdalo, že skutočne   Assad padne. Tu už nikto   nepochybuje, že to všetko   bolo krásne plánované a   nešlo o spontánne protesty   kvetinových detí. Nestalo   sa. Armáda sa stiahla do   veľkých miest a tieto   kľúčové body ubránila.   Ono sa aj ťažko bojovalo   proti takzvanej demokratickej   opozícii, stačilo odhodiť   zbraň a už ste boli civil.   Stačilo odkopnúť od nich   zbrane a už boli fotky   mŕtvych civilov. Ťažko sa   bojuje s takým súperom. V   dokumente sa zmeňuje bitka o   Al Kusajr v roku 2013 a to bol   skutočný obrat vo vojne,   pretože dovtedy sa   prehrávalo takmer všade. Až   tu nastalo prvé veľké   víťazstvo a hlavne spojenie   Damašku s Latakijou. A   odvtedy si vláda upevnila moc   a nastalo aké také   stabilizovanie a hlavne mier.   Aspoň na vládnych územiach.   Lebo ako vojna pokračovala,   čoraz viac všetci hovorili,   je nám jedno kto vyhrá, len   nech to skončí. Dokument   strašne veľa vecí zamlčuje   a zahmlieva, ale aj tak sa   nevyhli do očí bijúcim   omylom. Napríklad, keď sa im   zaplietli do demokratických   protestoch radikáli,   očividne sa strihač sekol.   Neviem, či si to mnohí   všimli, ale mnoho z opozície   neustále omieľalo   náboženstvo a o to tam šlo.   Opozícia bola čoraz   nábožensky radikálnejšia.   Stále hovorili o slobode, ale   nezabudla spomenúť boha. Čo   chce ten ich boh. Ďalšia   diskusia nemožná, lebo boh   tak chce. Nerobím, si ilúzie   o sýrskom režime, ale to čo   by mal prísť po ňom, no.   Tiež určite mnoho z   opozície to myslelo   spočiatku dobre, demokracia,   sloboda, práva, ale dopadlo   to tak, že ich prevalcovali   radikáli, ktorí si tú   slobodu predstavujú trocha   inak. Tiež odznelo mnoho   lží, asi ukážkovou bolo,   že vláda prepustila mnoho   väzňov, aby posilnili IS   proti opozícii. Čo by asi   tak na to povedali v Palmýre   tí popravení vojaci. IS   vznikol nejako, ale vojenské   velenie a um a nejaký systém   mu dali bývalí Saddámovi   dôstojníci, ktorých   prepustili z armády a tak si   našli uplatnenie tam. No a   nástup IS, aj tí poslední   pochopili, že všetko   ostatné po Assadovi bude   mnoho ráz horšie.   Momentálne je situácia   relatívne stabilizovaná,   minimálne v centrálnej   Sýrii, turistika sa pomaly   rozbieha a ekonomika tiež.   Dokument obsahuje mnoho   manipulácií, lží, deti   perfektne nacvičené   odpovede, ktoré by nezvládol   ani dospelý, a ženy   samozrejme už zahalené.   Prejavy prezidenta účelovo   zostrihané. A ktovie, či sú   biele helmy teraz v Gaze. Ako   hovorím, svet nie je   čiernobiely, ale niektorí   novinári ho musia takým   robiť, za každú cenu.