Rudolf Höss

Rudolf Franz Ferdinand Höss (Höß) bol veliteľom nacistického koncentračného vyhladzovacieho tábora Osvienčim. (Auschwitz). Narodil sa 25. novembra 1900 v Baden-Badene v prísne katolíckej rodine, 25. novembra 1900. Mal prísneho otca, ktorý vyžadoval poslušnosť založenú na jeho náboženskom presvedčení a predchádzajúcich vojenských skúsenostiach. Mladý Rudolf bol vychovaný tak, aby bezpodmienečne počúval príkazy starších a nadriadených osôb. V čase prvej svetovej vojny si jeho otec prial, aby nastúpil kňazskú dráhu, ale po smrti otca sa Rudolf rozhodol pracovať ako dobrovoľník v nemocnici, kam boli privážaní zranenia vojaci. 1. augusta 1916 vstúpil do 21. pluku bádenských dragúnov, v ktorej predtým slúžil jeho otec i starý otec. V prvej svetovej vojne sa zúčastnil bojov v Turecku , Iraku a Palestíne. Získal aj železný kríž I. a II. triedy. V roku 1917 mu počas neprítomnosti zomrela matka. Po návrate domov zistil, že si príbuzní rozobrali jej majetok, pretože počítali s tým, že sa Rudolf stane kňazom a jeho sestry zostanú v kláštore. Strýko mu odmietol vydať peniaze na iné vzdelanie, ako duchovné. Stal sa preto členom Freikorpsu, v ktorého radoch operoval v Pobaltí, Hornom Sliezsku a Porúrí. V roku 1922 vystúpil z katolíckej cirkvi a krátko nato sa stal členom NSDAP. V roku 1923 bol odsúdený za vraždu komunistu Waltera Kadow na 10 rokov väzenia. Do vraždy bol s nim zapletený aj Martin Bormann, neskorší Hitlerov sekretár strany. Prepustený bol po rokoch na základe všeobecnej amnestie. Po návrate z väzenia si ťažko zvykal na novú realitu. Pomáhali mu v tom jeho známi z NSDAP. Höss sa rozhodol stať sa farmárom. Dostal sa do kontaktu s roľníckym hnutím, ktoré sa snažilo žiť v súlade so zemou a propagovalo myšlienky sociálneho darwinizmu a nadradenosť germánskej rasy (k tejto skupine patril aj Heinrich Himmler, ktorý bol chovateľom hydiny). V roku 1934 ho Heinrich Himmler presvedčil, aby vstúpil do SS, a tak sa stal členom SS-Totenkopfverbände. V decembri bol odvelený do koncentračného tábora Dachau . Slúžil najprv ako radový strážca, neskôr ako veliteľ bloku (Blockführer), kde sa stretol s tvrdou školou Theodor Eicke, ktorý sa snažil, aby strážcovia považovali všetkých väzňov za nepriateľov štátu a podľa toho s nimi aj jednali. V roku 1938 získal hodnosť SS-Hauptsturmführera a bol prevelený do koncentračného tábora Sachsenhausen , kde slúžil ako adjutant veliteľa tábora a neskôr ako vedúci tábora (Schutzhaftlagerführer). Auschwitz (Osvienčim) prvýkrát navštívil 18. apríla 1940 ako člen komisie, ktorá mala posúdiť, či je toto miesto vhodné na zriadenie koncentračného tábora . 4. mája 1940 bol oficiálne menovaný Himmlerom do funkcie veliteľa novo vznikajúceho tábora Auschwitz, kde mal dohliadať na jeho výstavbu. Pôvodne velil táboru Auschwitz I - Stammlager (základný tábor), neskôr sa táborový komplex značne rozrástol (najmä o Auschwitz II-Birkenau a Auschwitz III-Monowitz, ale aj rad pobočných táborov). V prvých rokoch bol tábor určený najmä pre poľských politických väzňov. V roku 1941 bol Höss Himmlerom poverený pretransformovať Auschwitz na najväčší vyhladzovací tábor. V rámci štúdia vražedných metód navštívil vyhladzovací tábor v Treblinke. V septembri 1941, v dobe Hossovej neprítomnosti v Osvienčime, vyskúšal Karl Fritzsch k vraždeniu obetí cyklón B. Höss neskôr v Birkenau koordinoval výstavbu moderných plynových komôr s krematóriami. Höss velil táboru až do novembra 1943 , kedy sa z táborov v Birkenau a Monowitz stali samostatné jednotky s vlastnými veliteľmi. Jeho nástupcovia vo velení vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau sa stali Friedrich Hartjenstein a potom Josef Kramer, v kmeňovom tábore boli velitelia Arthur Liebenhenschel a Richard Baer, Monowiciam velil Heinrich Schwarz . Höss sa od 1. decembra 1943 stal vedúcim odboru DI (Inšpekcia koncentračných táborov), kde pôsobil až do mája 1945. V máji 1944 sa do vrátil do Osvienčimu, aby pomáhal pri likvidácii zhruba 400 000 maďarských Židov (po ňom pomenované na Akciu Höss ). Po vojne sa vydával za sedliaka, a pracoval na jednej farme pri Flensburgu. Tu ho 11. marca 1946 dopadla britská vojenská polícia. Neskôr svedčil v norimberskom tribunáli v procese s Ernst Kaltenbrunner, a následne bol odovzdaný justícii do Varšavy. Tam bol odsúdený na trest smrti a 16. apríla 1947 obesený na symbolickom mieste - na šibenici za krematóriom č. 1 v Osvienčime. Štefan Rencz