Georgij Burkov

Georgij Ivanovič Burkov 31.5.1933 Perm – 19.7.1990 Moskva Ruský herec, Zaslúžilý umelec Ruskej federatívnej republiky. Ako dieťa bol chorľavý. Prekonal brušný týfus, ktorý spôsobil problémy s krvným obrazom. Niekoľko krát ho operovali bez narkózy, pretože sa lekári báli, že by to jeho oslabené srdce nevydržalo. Pred siedmou operáciou ho matka vzala domov a vypiplala ho nakoniec s bylinkami. Vyrastal na balete a opere Leningradského Kirovovho divadla, ako sám uvádza v knihe „Kronika srdca“, napísanej podľa jeho denníka. V r. 1952 začal študovať na Právnickej fakulte Permskej univerzity. Zostal tam 2 roky. Popri nej študoval vo večernej škole pri Permskom dramatickom divadle. V r. 1954 sa stal profesionálnym hercom. Hral v Divadle v Bereznjakach a neskôr v Permskom oblastnom divadle a Keremerovskom divadle. V r. 1964 si ho počas hosťovania Divadla Stanislavského v provincii si ho pozval na odporučenie jedného z kritikov hlavný režisér B.A. Lvov-Anochin na predvedenie. Po odohraní zadanej témy sa ho spýtal na vzdelanie. Napriek tomu, že nemal hlbšie divadelné vzdelanie, bol prijatý do divadelnej skupiny. Pricestoval do Moskvy, dostal prvú úlohu, pripravovala sa premiéra a Burkov ju prešvihol kvôli návšteve rodáka z Kemerova. Burkov bol z divadla uvoľnený. Kariéra v ňom končila skôr ako začala. Našťastie ho ešte raz prijal režisér Lvov-Anochin vo svojej kancelárii a navrhol mu variantu, aby skúšobne bez zaradenia do skupiny ešte chvíľu popracoval. Súčasne sa dohodol s riaditeľom divadla, že ak Žora skúšku vydrží, znovu sa stane oficiálnym členom hereckej skupiny. Mal síce problém s jeho výplatou, ale poriešil aj to – zo svojich vlastných prostriedkov. Burkov v skúške obstál, stal sa hercom Stanislavského divadla a pracoval v ňom až do r. 1980. Medzitým sa oženil s herečkou Tatjanou Ucharovou a stal sa otcom dcéry Máši. Dostal prvé ponuky vo filme, narastala jeho popularita a pribudli problémy, ako sa vyrovnať s ňou. Začal piť. Z chronického alkoholizmu sa ho snažili liečiť viacerí, začínajúc manželkou a lekárom, kolegami končiac. Jeho debutom bola epizódna úloha vo filme „Zosja“. V priebehu roka ho režisér Rjazanov pozval k natáčaniu komédie „Vrtkavé šťastie“ (1968 Zigzag udači) a ponúkol mu úlohu sympatického alkoholika Peťa. Ich spolupráca pokračovala v komédii „Irónia osudu“ (1975 Ironija suďby, ili s ľogkim parom), kde stvárnil postavu Míšu. Nasledovali filmy „Jeden delikt do dôchodku (1971 Stariki-razbojniki), “Prihovorte sa za biedneho husára“ (1980 O bednom gusare zamolvite slovo) a Zabudnutá melódia pre flautu (1987 Odinokaja melodija dlja flejty)". V rokoch 1970-71 pracoval pre Divadlo Sovremennik, no po odchode Jefremova do Mchatu sa Burkov vrátil k „Stanislavskému“. V r. 1980 prešiel do MchATu za Jefremovom. Divadlo Stanislavského bolo síce pre neho domovom, mali ho tam radi, no nie vždy mu rozumeli. V MchATe hral 3 roky, no po drobnom nedorozumení odišiel aj odtiaľ. V r. 1984-87 vystupoval v Puškinovom divadle a od r. 1988 sa stal umeleckým vedúcim Centra kultúry V.M Šukšina. Jemu zasvätil svoje posledné roky života. Chcel tam založiť divadlo a hereckú školu. Rozrastala sa paleta jeho postáv. Jednými z najlepších sa stali filmy natočené jeho priateľom Vasilijom Šukšinom „Tresky-plesky“ (1972 Pečki-lavočki) a Červená kalina (1973 Kalina krasnaja). Natočil viac než 60 filmov rôznych žánrov od psychologických drám až po komédie a detektívky. Pracoval s režisérmi ako Zarchi, Solovjev, Ozerov a ďalší. Sám si vyskúšal réžiu v divadle. Naštudoval hru „V krajine liliputánov“ v Moskovskom oblastnom divadle. Neskôr to skúsil aj vo filme. V r. 1987 natočil komédiu „Bájka“, v ktorej stvárnil tiež hlavnú úlohu. Jeho plodnú prácu i život prerušila 19.7.1990 embólia. Za života nepísal memoáre, no zanechal množstvo literárnych materiálov – denníkov, zápisníkov, zošitov, v ktorých zaznamenával svoje skúsenosti, názory. Písal ich pre seba.. Jeho manželka ich spracovala k vydaniu a tak vyšla kniha „Kronika srdca“ venovaná jeho pamiatke.