András Tömpe

Tömpe András bol maďarský inžinier, generálmajor rozviedky, diplomat a riaditeľ vydavateľstva. Narodil sa v Budapešti 14. novembra 1913. Od roku 1930 sa aktívne podieľal v ilegálnom hnutí ľavice, a o rok ako 18-ročný vstúpil do KIMSZ (Kommunista Ifjúmunkások Szövetsége – Zväz mladých komunistických robotníkov). Pre šírenie ilegálnej tlače bol po ukončení gymnázia zatknutý, a neskôr policajne sledovaný. Zamestnal sa ako pomocný robotník, a pod menom Péter Barna písal články. V roku 1932 začal študovať na Technickej univerzite v Brne. Tu sa stal vodcom ilegálnej skupiny maďarských študentov (EFESZ), a v rokoch 1932-1935 spolupracoval pri vydávaní listu „Egységfront“ (Jednotný front). Počas štúdia pracoval v Celoštátnej československej mládežníckej komisii (Csehszlovák Országos Ifjúsági Bizottság). V roku 1937 získal diplom inžiniera, a čoskoro na to sa prihlásil ako dobrovoľník na front do Španielskej občianskej vojny. V roku 1938 bol veliteľom 5. práporu XIII. medzinárodnej brigády v hodnosti nadporučíka. Bol dva krát ranený, a vstúpil do komunistickej strany Španielska. Po prehre republikánov žil dva a pol roka v rôznych internačných táboroch vo Francúzsku. Po prepustená pracoval ako inžinier v Junkersových závodoch v Dessau, Nemecku. Zorganizoval repatriáciu sedemdesiatčlennej skupiny Maďarov do vlasti (medzi nimi aj László Rajk. Po návrate do vlasti sa hneď zapojil do ilegálnej činnosti. Na začiatku roku 1943 ho zatkli, ale pre nedostatok dôkazov ho vojenský súd oslobodil. V máji 1944 ho povolali do armády, a s jedným trestným práporom poslali na Ukrajinu. Keď sa dostali na front, prebehol k Rusom, kde absolvoval partizánsky kurz. Neskôr sa stal politickým komisárom partizánskej skupiny vedenej Séndorom Nógrádim operujúcej na severe Maďarska. Po skončení partizánskych bojov odcestoval do oslobodeného Debrecenu, kde sa prihlásil Dočasnej vláde a Komunistickej strane. Minister vnútra Ferenc Erdei ho poveril založením politického oddelenia maďarskej štátnej bezpečnosti (PRO). Skupina pod jeho velením prišla do Budapešti koncom januára. Chceli sa usadiť v sídle štátnej bezpečnosti ÁHV na Andrássyho ulici 60, ale Gábor Péter náčelník ÁHV ich odmietol pustiť. Neskôr sa tam nasťahovala aj Tömpeho skupina, ale napätie medzi Gáborom Péterom a Andrásom Tömpem zostalo. Péter sa sťažoval neustále u ministra, a Tömpe mu to vracal kritikou jeho práce na straníckych fórach. János Kádár, ktorý v tom čase bol veliteľom budapeštianskej polície intervenoval u ministra vnútra Ferenca Erdeiho aby urovnal spor, a podriadil Tömpeho ho debrecínsku skupinu po budapeštianske polisajné veliteľstvo. Minister to vyriešil tak, že Tömpeho menoval náčelníkom politického oddelenia štátnej polície pre vidiek. Časť jeho ľudí potom prešlo pod Pétera. Čoskoro sa dostal do konfliktu aj s ministrom obrany Mihályom Farkasom (pôv. Hermann Lőwy ), jedným zo silnej vedúcej štvorice na čele štátu (Mátyás Rákosi, Ernő Gerő a József Révai). Na jeho šťastie k vyhroteniu nedošlo, lebo ho ministerstvo vnútra vyslalo do Južnej Ameriky. Potrebovali tam inteligentného španielsky hovoriaceho rezidenta. Takto strávil Tömpe s manželkou v Južnej Amerike 12. rokov, kde plnil rôzne úlohy od Mexika po Argentínu. Podľa niektorých zdrojov sa podieľal aj na príprave revolúcie na Kube. Aby utajili miesto jeho pobytu, agenti posielali pohľadnice jeho príbuzným z Moskvy, Varšavy a Sofie. Nadviazal aj spojenie so sovietskou tajnou službou NKVD. Navonok vystupoval ako podnikateľ, a tak dobre sa zhostil svojho krytia, že v roku 1959 bol viacnásobným milionárom a vrátil sa domov ako generál NKVD. Po návrate zastával vysoké kľúčové politické posty na ministerstve vnútra. V roku 1962 bol členom ústredného výboru MSZMP (komunistická strana) v hodnosti generálmajora. V rokoch 1962-1963 viedol vyšetrovanie na odhalenie bezprávia v päťdesiatych rokoch. Čoskoro zistil, že mnoho bývalých štruktúr zastáva v súčasnosti vysoké posty v štátnom aparáte, včítane Jánosa Kádára, prvého tajomníka komunistickej strany. Preto sa stiahol z vysokej politiky a v rokoch 1963-1967 bol riaditeľom vydavateľstva Corvina, kde mal aj priateľa, tiež bývalého agenta Györgya Kardosa. V roku 1967 prešiel do diplomatických služieb, stal sa veľvyslancom Maďarskej republiky v NDR. Tu s obavami sledoval československé udalosti v roku 1968, a zaujal k nim kladný postoj, čo vyjadril aj vo svojom liste ústrednému výboru MSZMP. Následnú intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy odsúdil ako chybný krok, ktorý vedie k antipatii k socializmu. Po odvolaní z Berlína sa stal predsedom spolku maďarských vydavateľov a kníhkupcov. V roku 1970 dal výpoveď jednému zamestnancovi, Dr, Jenő Kiss-ovi, ktorý bol predsedom miestnej organizácie strany. Ten vzal odstupné a udal ho. Musel mať niekoho za sebou, keď sa odvážil udať sov. generála NKVD, veterána španielskej občianskej vojny a genarálmajora ministerstva vnútra v.v. To si nemohol dovoliť obyčajný provinčný tajomník strany bez krytia zadných dverí. Niekto sa s nim zo starých štruktúr chcel porátať. Jeho spor a odvolania proti falošným obvineniam trval do roku 1971, keď jeho ďalšie odvolanie zamietli. Vedúcim vyšetrovacej komisie bol bývalý dôstojník ÁVH, Tivadar Vértes. Verdikt chceli potupne prečítať 15.decembra 1971 na verejnej podnikovej schôdzi. Pred schôdzou odišiel do svojej kancelárie a zastrelil sa. Jeho pozostatky umiestnili na cintoríne Kerepesi v Panteóne robotníckeho hnutia 20. decembra 1971. Štefan Rencz