József Révai

Révai József bol maďarský komunistický politik a spisovateľ. V časoch Rákosiho éry v Maďarsku, určoval smer kultúrnej politiky a ideológie, nakoľko bol jedným z tzv. mocnej „Trojky“ (József Révai, Jenö Gerő a Mihály Farkas) zoskupenej okolo prvého tajomníka komunistickej strany Maďarska, Mátyása Rákosiho (Rosenfeld Mátyás). Narodil sa v Budapešti 12. októbra 1898 ako Lederer József v rodine židovského maloobchodníka. Po ukončení strednej obchodnej školy chodil na vysokú školu vo Viedni a Berlíne, ale diplom nezískal. Ako študent sa zapojil do protivojnového hnutia v študentskom spolku Galilei-kör . V roku 1917 sa stal spolupracovníkom avantgardných listov „Ma“ (Dnes) a „Tett“(Čin), ktorý založil Lajos Kassák. V jeseni roku 1918 sa stal zakladajúcim členom strany maďarských komunistov (Kommunisták Magyarországi Pártja), a odvtedy bol aj redaktorom novín Vörös Újság (Červené noviny). Počas boľševickej Republiky rád v Maďarsku, bol pod vplyvom jej vodcov (Kun Béla, Lukács György a Szabó Ervin) a publikoval ideológiu diktatúry proletariátu. Bol aj členom centrálneho výboru vedenia v Budapešti (Budapesti Központi Munkástanács). Po páde diktatúry proletariátu - Republiky rád (Tanácsköztársaság) opustil Maďarsko a žil v emigrácii vo Viedni. Tu naďalej angažoval v straníckej tlači, a bol redaktorom a spolupracovníkom viacerých listov a týždenníkov. V roku1920 - týždenník Proletár, 1921- Bécsi Vörös Újság, 1925- Új Március. Vďaka svojej činnosti sa mohol zúčastniť aj na prvom kongrese strany maďarských komunistov (Kommunisták Magyarországi Pártja). V roku 1926 sa stal kandidátom ústredného výboru strany. V tom čase aj viackrát ilegálne navštívil Maďarsko, a v roku 1928 založil v Budapešti založil ilegálne stranícke noviny „Kommunista“. Ku koncu roka sa stal riadnym členom ústredného výboru. V roku 1930 sa zúčastnil II. Kongresu strany - Kommunisták Magyarországi Pártja. Koncom roka sa zase vrátil do Maďarska, kde ho 31. decembra zatkli a odsúdili na 3. roky väzenia. Tu napísal dve štúdiá: Szabó Ervin helye a magyar munkásmozgalomban – Szabó Ervin a jeho miesto v v maďarskom robotníckom hnutí (1931) a Marx és a magyar forradalom - Marx a maďarská revolúcia (1932). Po prepustení v máji 1934 odišiel do Prahy a potom do Sovietskeho zväzu. Do roku 1937 pracoval v Kominterne ako člen výkonného výboru. V rokoch 1937–1939 žil s manželkou v Československu, kde bol spolupracovníkom listov: Dolgozók Lapja a Magyar Nap. Po obsadení ČSR nemeckým vojskom ušiel cez Poľsko a Švédsko do Sovietskeho zväzu. Počas druhej svetovej vojny riadil rozhlasovú stanicu Kossuth Rádió. Zúčastňoval sa aj na protifašistickej agitácii medzi vojnovými zajatcami a bol redaktorom listu „Igaz Szó“ (Pravdivé slovo) určený pre zajatcov. V roku 1944 spolu s Gerő Ernő vypracoval nový program strany. V novembri 1944 sa vrátil do Maďarska a spolu s Rákosi Mátyás, Gerő Ernő a Farkas Mihály tvoril tzv. mocenský „štvorzáprah“, aj keď ho vynechali z tajne založeného Štátneho obranného výboru - Honvédelmi Bizottság (HB), ktorý založili Rákosi a Gerő. Napriek tomu ho dali „spoločníci“ sledovať. Od apríla 1945 do roku 1956 bol členom ústredného výboru MKP (Magyar komunista párt), od roku 1948 MDP (Magyar Dolgozók Pártja) , od roku 1953 bol členom politického výboru strany. V rokoch 1945-1950 bol šéfredaktorom straníckeho listu Szabad Nép. V roku 1947 Révai József a Farkas Mihály zastupovali Maďarsko pri vzniku Kominformu (Informačné byro komunistických a robotníckych strán), kde ho podrobili sebakritike, pretože nesúhlasil so sovietskym návrhom, a presadzoval viac strán v Národnom fronte. V rokoch 1950-1951 bol sekretátom generálneho tajomníka MDP. Okrem straníckych postov zastával aj iné štátne funkcie. Od roku 1947 do roku 1953 bol ministrom školstva a kultúry. Túto funkciu zastával vo vláde Rákosiho aj Dobiho. V toto období udával smer maďarskej kultúry, tvrdo presadzoval socialistický realizmus, zoštátnil školstvo a reorganizoval Maďarskú akadémiu vied, za čo sa stal jej „čestným členom“. Krátko po páde Rákosiho vlády v júni 1953 ho vykázali z ústredného výboru strany a zbavili ministerského postu. Dostal bezvýznamnú funkciu podpredsedu prezidentskej rady a degradovali ho na šéfredaktora straníckeho listu Társadalmi Szemle. . Potom čo 25. februára 1956 Nikita Chruščov predniesol tajný prejav na XX. zjazde KSSZ a vystúpil proti kultu osobnosti, v júli 1956 ostro a kriticky vystúpil proti Rákosimu. Stal sa zase členom ústredného výboru strany spolu s rehabilitovaným Kánosom Kádárom a Györgyom Marosánom. Počas povstania ho 25. októbra opäť vylúčili z ústredného výboru. Pomocou sovietskeho veľvyslanectva ušiel do ZSSR, odkiaľ sa vrátil v apríli 1957 po potlačení povstania. Presadzoval neľútostné zúčtovanie, odmietal nové prúdy v ideológii a obhajoval starý spôsob vedenia straníckej politiky dúfajúc v návrat Rákosiho a Gerőa. Nakoľko za Kádárom stojaca väčšina ho odmietla, prijal stanovisko väčšiny a preto sa mohol stať členom ústredného výboru – Magyar Szocialista Munkáspárt Központi Bizottság (MSZMP KB). Zomrel 4. augusta 1959 v Balatonaliga po dlhoročnom srdcovom ochorení. Štefan Rencz