Wilhelm Keitel

Wilhelm Bodewin Johann Gustave Keitel bol nemecký poľný maršal, ktorý bol od roku 1939 náčelníkom nemeckého vrchného veliteľstva brannej moci - Oberkomando der Wehrmacht (OKW). Narodil sa 22. septembra 1882 na rodinnom veľkostatku Helmschrode. Jeho predkovia boli veľkostatkári. Študoval na gymnáziu v Göttingene s priemernými výsledkami. Spočiatku ho lákalo poľnohospodárstvo, chov, lov a kone, neskôr začal uvažovať o vojenskej kariére. Do armády vstúpil v roku 1901 ako nižší dôstojník pruskeho delostreleckého pluku. Slúžil spolu s Güntherom von Kluge, budúcim poľným maršalom, s ktorým neskôr udržiaval vzťahy iba na profesionálnej úrovni. V prvej svetovej vojne bojoval na západnom fronte. V septembri 1914 bol ťažko ranený črepinou do ruky. Po uzdravení vďaka svojim organizačným schopnostiam slúžil v generálnom štábe. Neskôr počas vojny sa stretol a spriatelil s majorom von Blombergom neskorším veliteľom nemeckej armády. Po prvej svetovej vojne zostal slúžiť v Reichswehre, spočiatku v rámci jednotiek Freikorps. Neskôr slúžil v divíznom štábe a v Hannoverskej jazdeckej škole. Začiatkom roku 1924 sa dostal na Ministerstvo obrany (Reichswehrministerium), kde pôsobil až do roku 1933, kedy sa k moci dostali nacisti. 1. októbra 1935 bol na odporúčanie Wernera von Fritscha vymenovaný za náčelníka veliteľstva ozbrojených síl Wehrmachtamtu. V roku 1937 bol Keitel povýšený na generála, a po nacistami zinscenovaných aférach Wernera von Fritscha a Wernera von Blomberga na ministerstve obrany, v nasledujúcom roku sa dostal do funkcie náčelníka generálneho štábu Wehrmachtu (OKW). Aj keď Blomberg bol najmocnejším mužom v armáde, túto pozíciu mu mnohí závideli, hlavne Hermann Göring a Heinrich Himmler. Nepohodlným sa stal hlavne potom, keď v roku 1937 začal kritizovať razantnú Hitlerovu vojenskú politiku. Využili k tomu príležitosť, ktorá sa im naskytla po tom, čo sa zosobášil s 26-ročnou sekretárkou Ernou Gruhnnal v januári 1938, pričom mu bol Hitler aj svedkom na svadbe. Himmler s Göringom, ktorý mal záujem o Blombergove miesto, začal šíriť fámu, že jeho manželka je bývalá prostitútka, čo podložili aj falšovanými pornografickými fotografiami z Heydrichovej dielne. Túto informáciu mu osobne oznámil Göring na svatbe. Nakoľko nesúhlasil s anulovaním manželstva na Hitlerov príkaz, radšej sa vzdal všetkých funkcií 4. februára 1938 a bol penzionovaný. Tento prípad sa zapísal do dejín ako aféra Blomberg-Fritsch. V afére Wernera von Blomberg videl Hitler možnosť zbaviť sa nielen samotného von Blomberga, ale súčasne i kritika von Fritscha (ten zaujal odmietavý postoj s Blombergom a veliteľom loďstva Raederom na porade 5. 11. 1937 k Hitlerovu plánu vojnového riešenia “otázky nemeckého priestoru”) a tiež možnosť prevziať najvyššie velenie armády. Göring spoločne s Reinhardom Heydrichom zverejnil informáciu gestapa, že von Fritsch udržiaval homosexuálne styky, a že teda predstavuje bezpečnostné riziko. Hoci von Fritsch dal Hitlerovi čestné slovo dôstojníka, že toto obvinenie je nepravdivé, Hitler von Fritscha suspendoval a následne ho spoločne s von Blombergom dňa 4. 2.1938 odvolal z jeho funkcie. Nič na tom nezmení ani skutočnosť, že dňa 18. 3. 1938 ríšsky vojenský súd Wernera Freiherr von Fritscha spod všetkých obvinení oslobodil. V roku 1938 sa podieľal na vstupe nemeckých vojsk do Rakúska. V marci pripravoval spolu s ďalšími dôstojníkmi vojenské riešenie Sudetskej krízy, ktorá sa skončila rozdelením Československa a obsadením Čiech a Moravy nemeckými jednotkami. V roku 1940 bol povýšený do hodnosti poľného maršala, aj keď počas celej vojny vykonával iba úradnícke funkcie. 22. júna 1940 podpísal v Compienskom lese s francúzskym generálom Hunzingerom bezpodmienečnú kapituláciu Francúzska. Odhováral Hitlera od útoku na Francúzsko a spolu s ďalšími bol aj proti operácii Barbarossa. V obidvoch prípadoch následne navrhol Hitlerovi svoju rezignáciu, ktorú v obidvoch prípadoch Hitler zamietol. V roku 1942 sa dostal do stretu s Hitlerom, keď Hitler odoslal maršala Wilhelma Lista na „odpočinok“. Odvtedy sa už do výrazného sporu s Hitlerom nepustil. Podľa niektorých prameňov bol Keitel nacista a stál za všetkými Hitlerovými rozkazmi, podľa iných bol skôr monarchista. Na svojom pracovnom stole mal vlastnoručne podpísanú fotografiu korunného princa Viliama, ktorého Hitler nenávidel. Pre svoju bezpodmienečnú lojalitu a poslušnosť k Hitlerovi ho nemeckí dôstojníci prezývali Lakaitel (lakai, nemecky lokaj). Počas vojny sám podpísal mnohé rozkazy, ktoré sa priečili medzinárodnému právu a vojenským konvenciám. Dal Himmlerovi voľnú ruku v jednaní na okupovaných územiach ZSSR (likvidácia vojenských zajatcov, civilného obyvateľstva a Židov). V lete 1944 sa aktívne zapojil do prenasledovania strojcov atentátu na Hitlera z 20. júla 1944. Po výbuchu bomby osobne vyviedol zraneného Hitlera z miestnosti. Po Hitlerovej samovražde 30. apríla, ho chcel nový kancelár admirál Karl Dönitz nahradiť poľným maršalom Erichom von Mansteinom, ale ten sa v tom čase už vzdal Britom. V noci 8. mája 1945 podpísal Wilhelm Keitel spolu s admirálom Hans-Georg von Friedeburg bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, čím ukončil boje druhej svetovej vojny v Európe. 13. mája 1945 bol zatknutý britskými jednotkami. Na Norimberskom procese proti vojnovým zločincom bol ako jeden z najvýznamnejších väzňov usvedčený z vojnových zločinov, pričom sa mu nepodarilo zbaviť sa vlastnej zodpovednosti. Keďže tvrdil, že iba vykonával Hitlerove rozkazy, cítil sa byť nevinným. Medzinárodný tribunál ho odsúdil na trest smrti obesením, napriek tomu, že sám si želal popravu zastrelením. Rozsudok bol vykonaný 16. októbra 1946.