Janina Žejmo

Narodila sa v rodine cirkusových umelcov. Jej detstvo sa nieslo v znamení prázdnin a nedostatku. Zárobky neboli vysoké, jej otec bol dlho chorý a ona musela od detstva vypomáhať. Od troch rokov vystupovala v cirkuse ako baletka, gymnastka, jazdkyňa, dokonca učila balet aj oveľa starších žiakov. Otec jej zomrel v r. 1923, v deň jej narodenín a jej matka ostala sama so štyrmi dcérami. Vystupovať už v cirkuse nemohli, pretože číslo sa rozpadlo. Zostali žiť v Petrohrade a živilo ich estrádne vystupovanie. Ako 15 ročná sa dostala popri vystupovaní do leningradského „kino kombinátu“ FEKS (Fabrika excentrického kino herca) do štúdia pod vedením budúcich významných režisérov Grigorija Kozinceva a Leonida Trauberga. Štúdium nebolo jednoduché, no jej silná vôľa urobila svoju prácu. V r. 1925 sa uskutočnil jej debut vo filme „Miška proti Judeničovi“. Hrala tu spolu so svojim budúcim manželom Andrejom Kostričkinom. Ich spoločný život napriek narodeniu dcéry Janiny bol krátky. V tom čase sa menil profesionálny život Janiny. Cirkus a estráda sa stávali minulosťou. V r. 1926 hrala v niekoľkých Kozincevových filmoch, medzi nimi možno spomenúť komédiu „Braček“. 30-te roky možno označiť za šťastné obdobie v jej tvorbe. Dostala prvú hlavnú úlohu vo filme „Zobuďte Lenočku“ (1934). Janinu vďaka jej výzoru často porovnávali s Mary Pickford. No na rozdiel od tejto slávnej herečky si nemohla sama vyberať postavy, hrala to, čo jej ponúkli. Možno práve vďaka tomu mala možnosť predstaviť sa v oveľa širšom obraze. Jej popularita narastala najmä po natočení filmu „Priateľky“. Obdivovatelia chodili za ňou v celých skupinách. Šťastné obdobie sa prerušilo v r. 1938. Natočila len jeden film – v kde dostala len epizódnu úlohu a ona ako čiste filmová herečka si nemohla pomôcť s divadelnou prácou. Do vojny sa vydala po druhý raz za známeho režiséra Josifa Chejfica z tohto manželstva sa narodil jej syn Julij Žejmo, neskôr kameraman, žijúci v Poľsku). V čase vojny Chejfic odišiel s deťmi do evakuácie v Taškente, kým Janina zostala v Leningrade. Prežila tu ťažkú blokádu. Počas nej vystupovala v jednej z koncertných brigád Lenfilma v nemocniciach, parkoch a po nociach slúžila v domobrane na strechách. Jej dom bol v tom čase otvorený pre priateľov, ktorí potrebovali pomoc. V Leningrade zotrvala do konca r. 1942, až potom evakuovala do Taškentu. Dúfala, že po vojne sa znovu stretnú celá rodina. Žiaľ dcéra Janečka zahynula počas bombardovania a Chejfic sa tváril ako slobodný človek. Janina mu nevedela odpustiť tú zmenu a nevrátila sa k nemu. Ťažko ochorela a len zázrakom prežila. V najhoršom jej pomohol Leonid Žano, poľský režisér, ktorý sa s ňou zoznámil v Taškente, v čase jej choroby. V čase, keď sa krajina zviechala z povojnových útrap sa na plátna kín dostala „Popoluška“ s Janinou v hlavnej úlohe. A hoci mala v tom čase už 37 rokov, nepredbehli ju pri konkurze ani oveľa mladšie herečky a baletky. Jej popularita vzrástla do výšin. Nepriniesla jej však žiadne nové zaujímavé ponuky.V čase po natočení Popolušky pracovala najmä v dabingu. Hoci film už nepotreboval jej tvár, darovala mu svoj hlas. Svoju poslednú úlohu zahrala vo filme „Dvaja priatelia“ v r. 1954. O tri roky neskôr odcestovala s mužom do Poľska, do Varšavy, kde prežila 30 rokov. Naučila sa jazyk, dostala ešte niekoľko ponúk, ale všetky odmietala.