Natalja Andrejčenko

Ruská herečka, Zaslúžilá umelkyňa Ruskej federatívnej republiky. V detstve milovala tanec a túžila stať sa baletkou. Často vystupovala v škole a začala navštevovať aj hru na akordeóne. Jej talent bol očividný. Okrem toho bola veľmi dobrá plavkyňa, no nechcela sa športu venovať súťažne, aby si nepokazila postavu. Vo vyšších ročníkoch sa zaoberala literatúrou a až v poslednom ročníku sa rozhodla pre herectvo. V r. 1977 dokončila štúdium herectva na VGIK-u v triede Sergeja Bondarčuka a Iriny Skobcevovej. Ako filmová herečka zaujala už v r. 1975 v snímke „Od úsvitu do úsvitu“. V čase ukončenia školy mala už na svojom konte 5 filmov. Emotívne príťažlivé postavy mladých dievčat stvárnila vo filmoch „Sibiriada“, „Neskorá ľútosť“ (Torgovka i poet), „Uzavreté mesto“ (Čelovek, kotoryj zakryl gorod). Najmä „Sibiriada“ jej priniesla popularitu. Sama považuje tento film za jeden z najlepších vo svojej kariére. V nasledujúcich rokoch natáčala jeden film za druhým. I v neveľkých úlohách sa vedela presadiť, dokazujúc svoj talent. Vr. 1983 sa na plátna dostali 2 z nej najpopulárnejších snímok, a to „Vojnová romanca“ (Vojenno-polevoj romans) a „Dovidenia, Mary Poppinsová!“. Za postavu Ľuby v prvom z týchto filmov získala v r. 1984 cenu za herecký výkon na MFF vo Valladolide. V tom istom čase sa rozišla so svojim prvým manželom Maximom Dunajevským. V r. 1984 prišiel do Moskvy natáčať vynikajúci herec a režisér Maximilián Schell film o Petrovi Veľkom, v ktorom stvárnila Andrejčenko postavu Jeleny Safonovej. Po jednom natáčacom dni ju pozval na večeru. Hoci nerozumeli jeden druhému ani slovo, vznikol medzi nimi blízky vzťah. Spočiatku jej v tom bránili, no po nástupe Perestrojky sa 11.7.1986 vydala. Pred odcestovaním do Ameriky stihla ešte natočiť film „Lady MacBeth“. So Schellom prežila 16 rokov. Pokúsila sa presadiť pomocou manžela i v zahraničí, no jej snaha nepriniesla uspokojivý výsledok. V r. 1993 natáčala v talianskom filme Sergeja Bondarčuka „Tichý Don“, zahrala si v niekoľkých Hollywoodskych filmoch jej manžela „Nočná stráž“, „Sviečky v temnote“ a „Malá Odessa“. V júni 1999 sa vrátila do Ruska. S manželom v tom čase žili oddelene, hoci v dobe, keď ležal v nemocnici kvôli problémom s pankreasom, trávila všetok čas s ním. Keď bol z najhoršieho vonku, vrátila sa späť do Moskvy. V r. 2000 hrala v dvoch nových filmoch ruských režisérov „Formula šťastia“ a „Podaruj mi mesačné svetlo“. Diváci obe snímky prijali veľmi dobre. Jej deti majú umelecké danosti. Starší syn Dmitrij z prvého manželstva je vynikajúci gitarista, už na škole založil a viedol školský orchester, pre ktorý skladal aj hudbu. Mladšia dcéra Nasťa z manželstva so Schellom študuje balet. Žije s otcom v Los Angeles. V r. 2003 sa dala na politiku a stala sa viceprezidentkou Národnorepublikánskej strany Ruska.