Dziga Vertov

Významný ruský režisér, dokumentarista. Narodil sa 2.1. 1896 v rodine knihovníkov. On i jeho dvaja bratia Michail a Boris sa stali kameramanmi. Učil sa vo Vojenskej hudobnej škole. Po presťahovaní rodiny do Moskvy v r. 1915 pokračoval v štúdiu na Psychologicko-neurologickom inštitúte Moskovskej univerzity. Tu získal prvé kontakty v kruhoch futuristov. V tom čase si vymyslel i zvučnú prezývku Dziga Vertov. Zúčastnil sa montáže prvých sovietskych kinožurnálov „Filmový týždenník“ (Kinonedelja) v r. 1918-19, v ktorých deň za dňom dokumentovali udalosti Občianskej vojny. Neskôr bol vyslaný s kameramanom Jermolovym na front. Začiatkom r. 1920 sa stáva režisérom sekcie „agitparpojezdov“ – agitačno-inštruktorských parníkov a vlakov VCIK. 3 roky natáča filmovú kroniku dáva dohromady krátkometrážne filmy „Boj pod Caricynom“, „Proces Mironova“, „Proces esserov“, „Parník Červená hviezda“ a plnometrážny film „História občianskej vojny“. Spolu s priateľmi vytvárajú novátorskú skupinu „filmové oko“ alebo tiež „kinoglaz“, vnútri ktorej sa neskôr vytvorila „Rada troch“ (výtvarník I. Beljakov, kameraman M. Kaufman a strihač J. Svilova, Vertovova manželka). Už s vlastným štábom vytvoril žurnál „Kino-pravda“, ktorý sa stal filmovou variantou denníka boľševikov. Do r. 1926 vyšlo celkom 23 čísel. Súčasne pripravili sériu filmov pod spoločným názvom „Kino-glaz“, každý bol zasvätený konkrétnej téme. Na výstave dekoratívnych umení v Paríži získal Vertov za ne v r. 1925 striebornú medailu. V r. 1929 vystupoval s výkladom „Čo je to Kino-glaz“ v nemeckých mestách Hannover, Berlín a v ďalších. O niekoľko desaťročí v r. 1964 neskôr bol jeden z filmov Kino-glaza – „Človek s kamerou“ vyhodnotený na film. Festivale v Manheime ako jeden z 20 najlepších dokumentárnych filmov všetkých čias a národov. Po návrate zo zahraničia pokračoval v natáčaní na Donbase. V dokumente „Entuziazmus“ približuje ťažkú prácu a podmienky baníkov a robotníkov v metalurgických kombinátoch. Pre film vypracoval detailný hudobný plán, podľa ktorého mu skladateľ Timofejev napísal zvukovo-šumový pochod. „Tónový“ film mal ohlas v zahraničí, najmä v Nemecku. Vertov nebol komunistom, no necítil sa byť „bezpartajným“. Za svoju legitimáciu považoval „3 piesne o Leninovi“, ktoré natáčal v Moskve, Charkove, Dnepropetrovsku i v Strednej Ázii. Natáčanie bolo náročné, najmä cestu z Mervy do Fergany museli prejsť s kameramanom peši. Použil staré známe archívne i novoobjavené snímky Lenina. Táto práca bola ocenená v Benátkach cenou Grand-Prix. V nasledujúcich rokoch režisér natočil niekoľko filmov. Začiatkom 2. sv. vojny so ženou pripravujú žurnály o udalostiach z frontu. V októbri 1941 odchádzajú do evakuácie kde zotrvali až do r. 1944. Po návrate uviedli na plátna svoj posledný film „Kliatba mladých“. Vertov síce ďalej píše, ale už viac pre seba. V priebehu niekoľkých rokov ešte pripravuje filmový žurnál „Novinky dňa“. Vo februári 1954 umiera. Pochovaný bol Miusskom cintoríne vedľa svojej matky. V r. 1967 preniesli jeho pozostatky na Novodevičský cintorín.