Miloš Zábranský

Začínal ako detský divadelný herec a po SPŠ strojárskej pracoval v ČKD Lokomotíva. V mladosti aktívne športoval, zúčastnil sa i speleoalpinistickéj výpravy do najhlbších priepastí sveta (1976), potom expedície Hallo World (1992) s cieľom výstupu na najvyššie hory šiestich svetadielov, podieľal sa i na terénnom výskume v Južnej Ázii (2004 – 2005). Vyštudoval réžiu na FAMU (1982) a už školskými filmami budil pozornosť: surrealistická alegoria Pavilón Z (1979, cena ČLF) a dnes už kultová Horúčka všedného dňa (1980): uvedená na prehliadke CILECT v Benátkach, ocenená v Chicagu, nominácia na študentského Oscara. Absolventský Posledný mejdan (1982) narazil na cenzúry a musel sa prestrihať: bolo zrejmé, že sa profiluje výrazný autor hraných filmov, schopný metafory a podobenstva, so sklonami k mystike. Jeho celovečerné filmy patria k najzaujímavejším umeleckým pokusom konca totality: Dom pre dvoch (1987), kedy Ondřej Vetchý v hlavnej roli získal nomináciu na Európsky film. Cenu Felix: Masseba (1988) a Stavební (1990). Potom začal točiť dokumenty a krátke experimentálne filmy. Nech si vybral akúkoľvek tému, hľadal originálny kľúč, ako formálny tak i nový uhol pohľadu. Najstriedmejšia je séria z horolezeckej expedície Hallo World (1992) a tv. program o alternatívnej liečbe Seance (1994). Ale už koláž Deväť prezidentov Miloše Zábranského (1996) si voľne pohráva s archivovanými zábermi na jazzovú hudbu Karla Rúžičky: nápadité, až kafkovky sa film. Prostredie zmocnil nahrávky rozhl. Hry Václava Havla z roku 1969 o českých dejinách i národnej povahe Čechy krásne, Čechy moje (1998) a prišiel až k oslave Prahy Pražská omša (2001), založené na dômyselnej audiovizuálnej koláže s dôrazom na majestátnosť starobylého mesta. Pokúšal doposiaľ národnú hrdosť, v ďalších prenikal do sveta umenia. Slávny obraz Maliarov ateliér Gustava Couberta ho inšpiroval k úvahe nad zobrazovaním človeka v polovici 19.storočia (Oživlý obraz, 1997): fiktívny príbeh trubkára Benno Mánesa evokoval príbehy Škvoreckého románu Zbabelci a ich skutočné predlohy, zároveň farebne začal rozprávať históriu jazzu a jeho neľahkého postavenia za totality. Pre tv. cyklus ostravskej ČT a nadácie WCF Nevyjasnené úmrtia rekonštruoval život pesničkára Kryla (Občan Karol Kryl, 1999), ani tu nezostal u popisu premýšľal jeho osobnosť v kontextu doby a útokov na morálne a etické hodnoty. Pozoruhodné sú snímky zo zahraničia: básnicky ladená spravodajská mozaika z EXPO v Hannoveru Stretnutie svetov (2000) a celovečerný dokument Zóna (2008) o deťoch z rôznych kútov sveta, kde prírodné katastrofy a ťažké životné podmienky pripravujú o detstvo. S pokorou a istou intimitou na konkrétnych miestach (Srí Lanka, India, Rwanda) rozpráva o absurdných osudoch detí, ktoré musia nahradiť rodičov svojim súrodencom a prežijú len vďaka robote, ktorá patrí dospelým. Jednotlivé kapely spojujú úvahy budhistického mnícha Jagaru zo Srí Lanky (hrá ho sám), ktorý prežil tsunami. Teraz sa vrátil k hranej tvorbe, hlavne pre ČT: série Trapasy (2007). tv. film Svedomie Denisy Klánovej (2009). Je autorom i poviedok z ciest do ďalekých končín, usporiadal výstavy svojich videoártov i artefaktov. Vyučuje na FAMU, je člen Štátneho fondu ČR pre podporu a rozvoj českej kinematografie i pražskej pobočky Czechoslovak Society of Arts Science Washington.