Alexander Marinesko

Alexander Ivanovič Marinesko bol sovietsky ponorkový kapitán v hodnosti zodpovedajúcej majora. Počas druhej svetovej vojny s ponorkou S-13 potopil nemeckú dopravnú loď Wilhem Gustlof, pri ktorej prišlo o život až 9400 ľudí, z toho asi 1000 čerstvých absolventov ponorkovej školy v Gdansku. Zvyšok obetí tvorili ženy, deti a starci. Presný počet sa nedal zistiť, lebo v panike pri naloďovaní s pribúdajúcimi uprchlíkmi stratili prehľad. Celkovo bolo zachránených asi 904 stroskotancov. Bola to najväčšia katastrofa spôsobená pri potopení jednej lode počas vojny v histórii. Potopil tiež loď General von Steuben ktorá viezla 3608 osôb, zachránilo sa 659, čím sa General von Steuben zaradil na piate miesto najväčších katastrof. Alexander Marinesko (niekde aj Alexandru Marinescu) sa narodil v Cárskom Rusku v Odesse 15. januára 1913 v rodine rumunského námorníka a jeho ukrajinskej ženy. Patril medzi najkontroverznejších a najnedisciplinovaných sovietskych kapitánov ponoriek. V roku 1942 mu bol udelený Rad Lenina za potopenie fínskej transportnej lode Helena. Na prelome rokov 1944-45 bola ponorka S-13 v doku v Helsinkách. V tom čase bol vyšetrovaný NKVD, a hrozilo mu obvinenie z dezercie a špionáže. Bol totiž 4 dni nezvestný. Vypovedal, že sa na nič nepamätá, ani kde bol. Po celú dobu sa opíjal a chodil do mesta za svojou milenkou. 3. januára 1945 sa vrátil na základňu triezvy. Mal byť postavený pred vojnový súd a zastrelený za svojvoľné opúšťanie základne. Admirál Tribuc, veliteľ Baltickej flotily, mu ale dal šancu ako ujsť pred popravčou čatou. Povedal aby hrdinským činom ospravedlnil svoje správanie. Nakoniec dostal reverz s tým, aby nemeckou krvou zmyl svoje previnenia. V noci z 30. januára na 31. januára 1945 s ponorkou hliadkoval pri Nemcami okupovanej Gdyni (Gotenhafen). Vo veľmi zlom počasí však zachytil blížiacu sa loď Wilhem Gustloff, plaviacu sa so zapnutými navigačnými svetlami, aby sa nezrazila s inou loďou. Loď plávala blízko pobrežia a pozorovala šíre more. Ruská ponorka ale útočila od brehu z plytkej vody, čo Nemci nepredpokladali. Marinesko vystrelil na ňu 3 torpéda, ďalšie 2, ktoré minuli, vystrelil po jej sprievodnej lodi. Willhelm Gustloff bol sprevádzaný iba jednou torpédovkou Löwe, na ktorú sovietska ponorka vypálila dve torpéda. Lowe útok sprvu vôbec nezaregistrovala. Jej kapitán začal jednať, až keď jej radista zachytil prichádzajúci signál SOS z potápajúceho sa Gustloffa. Vietor mal silu 7 stupňov podľa Beaufortovej stupnice, more malo vysoké vlny, vzduch mal teplotu okolo - 17 °C a bola tma, čo znamenalo, že šance na záchranu stroskotancov boli nízke. Teplota vody bola len 4 °C, čo malo za následok, že mnohí stroskotanci zomreli následkom teplotného šoku. Z posádok ponoriek neprežil okrem najvyšších dôstojníkov nik, pretože boli ubytovaní na dolných palubách lode. Gustloff sa po zásahoch v zlom počasí rýchlo potopil. Útok na loď, plnej utečencov však mal aj značný vojenský význam, zahynulo aj 918 (podľa niektorých až 3450 príslušníkov 2. cvičnej ponorkovej flotily 2. Unterseeboot-Lehrdivision, absolventov ponorkovej školy v Gdansku (Danzig), ktorí boli prepravovaní do Nemecka k prebratiu nových ponoriek. Nemci na S-13 zorganizovali dvojdňovú pátraciu akciu a nemecké lode zvrhli celkovo 250 hlbinných bômb, no nepodarilo sa ju zlikvidovať. Po hlásení admirála Dönitza dostal Hitler záchvat zúrivosti, a kapitána Zahna nariadil Hitler zastreliť ako poslednú obeť Gustloffa 3. februára 1945. O 10 dní neskôr, 10. februára 1945 Marinesko potopil pri ďalšej akcii veľkú transportnú loď General von Steuben. Loď sprevádzala torpédovka T 196, z mora vylovila 165 stroskotancov, viac sa na ňu nevošlo, na lodi malo byť 6395 ľudí, zväčša vojakov. Loď sa potopila behom 15 minút do hĺbky 70 metrov. Marinesko je podľa sovietskych tabuliek považovaný za najúspešnejšieho sovietskeho ponorkového kapitána, bolo mu priznaných 68 000 BRT potopenej tonáže. Táto plavba bola jeho piata, z toho druhá na S-13. Potopenie Wilhema Gustloffa je považované za najväčšiu katastrofu 1 lode v dejinách, potopenie von Steubena je na piatom mieste katastrof jednotlivých lodí. Marineskovi bol za potopenie Gustloffa udelený Rad Červenej zástavy. Pretože pri útoku nebol v predpísanej oblasti a potopenie nemocničnej lodi Wilhem Gustlof bol dosť diskutabilný čin, nebol mu udelený titul Hrdina ZSSR, na ktorý ho pôvodne navrhli. Po vojne bol v septembri 1945 pre nedisciplinovanosť a alkoholizmus degradovaný a zbavený funkcie. V roku 1949 bol za krádež odsúdený na dva roky nútených prác v najťažších pracovných táboroch, gulagoch na rieke Kolyma. V roku 1960 bol nečakane Chruščovom rehabilitovaný, a bola mu vrátená hodnosť. Zomrel 25. novembra 1963 v Leningrade, ZSSR. V roku 1990 mu bol za vlády Gorbačova udelený Rad Lenin spolu s titulom Hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam r. 1990. Štefan Rencz