Mária Wittner

Wittner Mária je maďarská poslankyňa a politička. Je jednou z hrdinov maďarského povstania z jesene roku 1956, ktorá prežila porevolučné represálie. V čase všeľudového povstania bojovala v budapeštianskej časti Corvin köz a Vajdahunyad utca. 4. novembra 1956 na ceste Üllői út bola zranená črepinami a zajatá. Po sovietskom krvavom potlačení povstania ju odsúdili ju na trest smrti, čo neskôr zmenili na doživotný žalár. Narodila sa v Budapešti 9. júna 1937. Otca nepoznala, matka ju odložila. Keď mala 2 roky, ujal sa jej rád karmelitánok. Ako jedenásťročnú ju vrátili matke, ktorá ju čoskoro dala do štátnej opatery. Gymnázium neukončila, pracovala ako pisárka v Szolnoku, neskôr v Kunhegyesi na okresnom úrade. V roku 1955 sa jej narodil syn, ktorého vychovávala sama. O pol roka sa presťahovala do Budapešti a žila z príležitostných prác. Aktívne sa zapojila do revolučných udalostí už v prvých dňoch povstania na jeseň roku 1956. K povstalcom sa pridala počas boja o obsadenie rozhlasu (Magyar Rádió). Od 24. októbra v lokalite Corvin köz sa zoznámila so Sticker Katalin (*1932 - popravili ju 26. februára 1959), s ktorou sa starala o zásobovanie a ošetrovala ranených. Keď sa dostala do skupiny ulice Vajdahunyad (Vajdahunyad utcai csoport), bojovala už aj so zbraňou v ruke. Obsadili veliteľstvo polície X. obvodu a získali zbrane. 4. novembra počas útoku sovietskych vojsko bola zranená a prevezená do nemocnice Sándor utcai kórház. 9. novembra sa pokúsila opustiť Maďarsko, no zadržali ju a pustili. Podarilo sa jej nakoniec ujsť do Rakúska, ale po niekoľkých týždňoch sa vrátila a snažila sa prežiť ako pomocná robotníčka. 16. júla 1957 ju zatkli a obvinili z prípravy ozbrojeného útoku na štátne zriadenie, viacnásobný pokus o vraždu, ozbrojenej lúpeže a útek za hranice. 23. júla 1958 ju odsúdili vo veku 21 rokov na trest smrti. 200 dní potom bola zavretá v cele smrti, kým jej druhoradý súd nezmenil trest 24. februára 1959 na doživotný trest straty slobody. Na tlak medzinárodnej verejnosti bola prepustená z väzby 25. marca 1970. Bola jednou z posledných prepustených aktérov povstania z roku 1956. Svoje spomienky z väzenia porozprávala v dokumentárnych filmoch Szabadság vihara a Hóhér, vigyázz! Po prepustení pracovala ako krajčírka, neskôr bola upratovačkou. Ako 43. ročná sa stala invalidnou dôchodkyňou. Po páde Kádárovho režimu začala aktívne pracovať v spolkoch veteránov 1956. Tieto spolky boli radikálne antikomunisticky orientované. Vo voľbách roku 2006 a 2010 sa dostala do parlamentu zo zoznamu kandidátov strany Fidesz a pracuje vo výbore pre národnostné menšiny, cirkev a ľudské práva. V roku 1991 bola vyznamenaná Záslužným veľkokrížom maďarskej republiky, a roku 2006 dostala cenu Sväteho Štefana (Szent István-díj). V roku 2010 bola jediným poslancom maďarského parlamentu ktorý nedisponoval žiadnym majetkom.