Günther Lütjens

Günther Lütjens bol nemeckým námorným dôstojníkom cisárskeho vojnového loďstva (Kaiserliche Marine), neskôr aj vojnového loďstva Tretej ríše (Kriegsmarine). Bol admirálom a veliteľom flotily. V roku 1941 bol veliteľom krížnika Bismarck, a pri jeho potopení prišiel o život. Narodil sa 25. mája 1889 vo Wiesbadene, zahynul v Atlantickom oceáne 27. mája 1941. Narodil sa v rodine obchodníka. Po maturite v roku 1907 vstúpil do cisárskeho vojnového loďstva (Kaiserliche Marine) a v roku 1908 začal študovať na vysokej škole námorníckej v Kiel. 21. augusta 1908 mal hodnosť námorník-zástavník (Fähnrich zur See). Štúdium ukončil ako dvadsiaty najlepší zo 160 študentov. 28.septembra 1910 sa stal poručíkom(Leutnant zur See). V rokoch 1911-1912 slúžil na ktížniku SMS Hansa. 27. septembra 1913 sa stal nadporučíkom (Oberleutnant zur See). Počas prvej svetovej vojny plnil rôzne funkcie, velil torpédoborcom hliadkujúcim v kanáli La Manche a pri brehoch Flámska. 24.mája 1917 bol povýšený do hodnosti kapitánporučíka (Kapitänleutnant). Po skončení vojny slúžil v Reichsmarine. 1.apríla 1926 sa stal korvetným kapitánom (Korvettenkapitän). V roku 1929 sa oženil, a do konca života žil v šťastnom manželstve. V októbri 1931 ho povýšili na fregatného kapitána (Fregattenkapitän), a 1. júla 1933 na kapitána (Kapitän zur See). Pri spustení ľahkého krížnika Karlsruhe na vodu v roku 1927 sa stal jej veliteľom. V roku 1936 pri reorganizácii a obnove vojenského námorníctva Tretej ríše sa stal náčelníkom personálneho oddelenia. V roku 1937 sa stal veliteľom flotily torpédoborcov (Führer der Torpedoboote), a 1. októbra sa stal kontraadmirálom (Konteradmiral). Günther Lütjens nikdy nevstúpil do nacistickej strany (NSDAP) a stále nosil starú dôstojnícku čestnú dýku bez hákového kríža. V novembri roku 1938 bol jedným z troch vysokých dôstojníkov (Flaggoffizier), ktorí písomne protestovali proti pogromom a zločinom vykonanými počas „Kryštálovej noci” (Reichskristallnacht).1. januára 1940 ho povýšili do hodnosti viceadmirála. V apríli 1940 v akcii „Weserübung” (obsadenie Dánska a Nórska) bol zástupcom admirála Marschalla, veliteľa flotily, ktorý riadil vylodenie nemeckých vojsk z krížnikov Scharnhorst és a Gneisenau. Po akcii bol vyznamenaný Rytierskym krížom Železného kríža. Počas invázie do Norska Briti stiahli svoje expedičné vojsko. Napriek prísneho príkazu admirála Marschalla napadol Lütjens ustupujúce britské lode. Potopil krížnik HMS Glorious a doprovodné torpédoborce HMS Acasta a HMS Ardent, pričom sa poškodil nemecký krížnik Scharnhorst. Za tento protichodný rozkaz bol odvolaný z funkcie admirál Marschall, a na jeho miesto menovali Lütjensa za veliteľa flotily (Flottenchef) a veliteľa krížnikov (Befehlshaber der Schlachtschiffe, angl. Home Fleet). 1. septembra 1940 sa stal admirálom. Ako veliteľ flotily vo februári a marci1941 s bitevnými krížnikmi Scharnhorst a Gneisenau, potopil v Atlantiku britské obchodné lode o celkovom výtlaku 115 000 BRT. 18.mája 1941 admirál Lütjens vyplával s bitevným krížnikom Bismarck (spustený na vodu v roku 1940) do Arlantického oceána v rámci plánu „Rheinübung”, čo znamenalo potápať konvoje smerujúce zo Spojených štátov do Veľkej Británie. Lütjens ako veliteľ flotily bol aj zároveň veliteľom vlajkovej lode Bismarck. Flotila sa mala skladať z krížnikov Bismarck, Scharnhorst, Gneisenau a nového ťažkého krížnika Tirpitz. Nakoľko dva krížniky Scharnhorst, Gneisenau a Tirpitz neboli včas pripravené, doprevádzal ho iba ťažký krížnik Prinz Eugen. Britská výzvedná služba odhalila tento plán, a pod vedením admirála John Tovey vyslala proti Bismarckovi flotilu v zostave: HMS King George V, HMS Repulse, HMS Victrious a ťažký krížnik HMS Hood, pýchu britskej flotily v sprievode piatich torpédoborcov, Admirál Lütjens počas odpočinku pri nórskkom pobreží v Grimstadfjord urobil fatálnu chybu, a nevyužil možnosť doplnenia pohonných hmôt, čo bola veľká strategická chyba. K stretu a boju došlo 24 mája 1941 o 18,40. Nemci strieľali z väčšej vzdialenosti pod lepším uhlom a Bismarck zasiahol Hooda jednou plnou bočnou salvou na palubu cez ktorú došlo k explózii muničného skladu v útrobách lode. Loď sa potopila a prežili iba traja z posádky. Bismarck bol tiež poškodený a uniklo z neho 1000 ton paliva. Rýchlosť sa znížila z 29 na 25 uzlov a preto sa pod dymovou clonou oddelila od Princa Eugena a zamierila do francúzskeho prístavu St.Nazaire. Po potopení Hooda britská admiralita mobilizovala všetky lode čo mala k dispozícii. Admirál Tovey vyslal krížniky HMS Revenge, HMS Ramillies, HMS Rodney, HMS Renown, HMS London, HMS Edinburgh a množstvo doprovodných torpédoborcov. Loď sa Britom stratila na 31 hodín, no kontakt obnovilo prieskumné lietadlo Catalina 26 mája o 10,30 asi 700 míľ od francúzskych brehov, kde ešte nemali dolet lietadla Luftwaffe. Z letadlovej lode HMS Ark Royal vyslali torpédové lietadlá Swordfish, z ktorých jedno zasiahlo kormidlo ktoré sa následne zaklinilo. Rýchlosť sa tým znížila na 6-8 uzlov a loď stratila možnosť manévrovania a dostať sa na úroveň doletu Luftwaffe a stala sa v podstate statickým cieľom. 27 mája zaujali bojové lode HMS King George V., HMS Rodney, krížniky HMS Norfolk a HMS Dorsetshire a niekoľko torpédoborcov výhodné postavenia, a ako na cvičení potopili loď torpédami. Bismarck sa potopil o 10:36. Názory, že kto potopil Bismarcka, sú rôzne. Niektoré zdroje tvrdia, že ju potopili torpéda z lodí Norfolk a Dorsetshire, posledné výskumy vraku pripúšťajú aj potopenie lode posádkou otvorením dnových ventilov a odpálením náloží vo vnútri lode aby nedošlo k jej zajatiu. HMS Dorsetshire a torpédoborec HMS Maori zachránili 110 námorníkov, ostatných zanechali osudu. Vo vode vtedy ešte zostalo asi 500 námorníkov, z ktorých o dva dni ponorka U-74 zachránila 3 námorníkov z plte a loď Sachsenwald dvoch. Z celkovej posádky 2 092 mužov prežilo len 115 a lodný kocúr. S loďou sa potopil aj admirál Günther Lütjens a kapitán lode Ernst Lindemann. Po bitke admirál Tovey povedal: ”Bismarck rytiersky bojoval vo vopred prehratom boji neporušiac tradície nemeckého námorníctva a potopil sa hrdo zo vztýčenou vlajkou”. V hlásení admiralite č. 1119/27 napísal: „Chcel by som vyjadriť svoj obdiv tomuto hrdinskému boju ktorý zviedli aj v takej bezvýchodiskovej situácii do konca“. Odpoveď admirality č. 1610/27 znela: “Akokoľvek obdivujeme tento hrdinský boj, z politických dôvodov nie je žiadúce aby sa verejnosť dozvedela o emóciách, ktoré ste vyjadril vo svojom hlásení č. 1119/27. Štefan Rencz