Josip Broz Tito

Josip Broz Tito, vlastným menom Josip Broz sa narodil 7. mája 1892 v obci Kumrovec v Rakúsko – Uhorsku, dnes Chorvátsku. Bol organizátorom juhoslovanského odporu proti nemeckým a talianskym okupantom počas 2. svetovej vojny, neskôr politikom, prezidentom a maršalom Juhoslávie. V roku 1945 založil Federatívnu Juhosláviu. Josip bol siedmim dieťaťom z 15. detí manželov Franja a Márie Brozových. Jeho otec, Franjo Broz, bol Chorvat, matka Marija bola Slovinka. Školu začal navštevovať v roku 1901 a ukončil 4. ročnú základnú v roku 1905. Potom začal pracovať u strýka ako roľník v Podsrede. V rokoch 1907 – 1910 sa vyučil za zámočníka a vstúpil do Sociálne demokratickej strany Chorvátska a Slavinska. Hľadajúc si prácu odchádza do Ľubľany, Terstu a Záhrebu. Pracoval aj v Plzni v Škodových závodoch. V Nemecku , Mníchove a Mannheime pracoval v automobilke Benz, neskôr vo Viedni v automobilke Austro-Daimler ako vodič. V roku 1913 ho povolali do Rakúsko – Uhorskej armády do Viedne. Neskôr je prevelený na vlastnú žiadosť do domobraneckého pluku do Záhrebu. Po kurze na vojenskej akadémii sa stal najmladším veliteľom pluku. Bol vynikajúcim športovcom. V máji 1914 získal v Budapešti striebornú medailu v šerme Rakúsko – Uhorskej armády. Po vypuknutí vojny bojoval v Srbsku a bol aj vyznamenaný. Po prevelení do Karpát na boj proti Rusom je v apríli 1915 ťažko ranený a dostáva sa do zajatia. Rok ležal v nemocnici blízko Kazane so zápalom pľúc. Tu sa naučil po rusky a prečítal mnoho kníh ruských klasikov. Po uzdravení ho odvelili do pracovného tábora na Ural do mesta Kungur. Zajatci ho zvolili za predáka tábora. Vo februári 1917 oslobodili boľševici tábor a Broz sa pridal k nim. V Petrohrade sa zúčastnil demonštrácií proti dočasnej vláde, za čo ho aj zavreli na 3. mesiace. Potom putoval nazad do Kunguru, no podarilo sa mu z vlaku ujsť a ukryť v jednej ruskej rodine a zoznamuje sa so svojou ženou Pelagiou Belousovou. V júni 1918 si našiel prácu pri Omsku. Tu pracuje rok ako mechanik a môže živiť rodinu. V júli 1918 oslobodili Omsk československé légie a Broz sa vydal domov do Juhoslávie. Po návrate domov vstupuje do Komunistickej Strany Juhoslávie. Strieda zamestnania nakoľko sa aktivizuje v štrajkoch a odboroch a všade ho z práce prepustia. Bol aj niekoľko krát väznený. Postupne sa ale vypracoval na vedúce miesto v straníckom aparáte.V rokoch 1936–1940 Broz často cestuje do Moskvy, Viedne a Paríža. Zúčastňuje sa zasadaní Kominterny. Keď 6. apríla 1941 vojska Nemecka, Talianska a Maďarska prepadli Juhosláviu, kráľ Peter II. Karađorđević opustil krajinu a odišiel do exilu. Celé hnutie odporu prevzali partizáni pod vením Broza a royalistu, generála Draža Mihailoviča. Ten bojoval aj proti Nemcom, aj komunistom. Po vojne ho komunisti popravili. Dňa 7.marca 1945 Tito a komunisti zostavili v Belehrade provizórnu vládu Socialistickej Federativnej Republiky Juhoslávie (SFRJ). Po novembrových voľbách 1945 bol Tito vymenovaný za ministerského predsedu a ministra zahraničných vecí SFRJ. Politikovi, ktorý pochádzal z maloroľníckej rodiny sa podarilo dosiahnuť súdržnosť rôznych skupín obyvateľstva. Sám pritom pôsobil ako integrujúca osobnosť. Ako predseda vlády sa dostal do sporov aj so Stalinom, ktorý chcel hospodárskym bojkotom priviesť Juhosláviu k „rozumu“. Komunistická Strana Juhoslávie bola potom vylúčená z Komiterny, Tito sa stal v roku 1953 prezidentom a šiel svojou vlastnou cestou socializmu. V zahraničnej politike sa orientoval na hnutie neangažovaných štátov, v ktorých videl protiváhu veľmocí. V 60. rokoch si ako vodca Hnutia nezúčastnených získal medzinárodné meno. Zomrel v Ľubľane 4. mája 1980 po problémoch s obehom krvi a následnej amputácie nohy vo veku 88. rokov. Po jeho smrti sa začali stupňovať národnostné trenice ktoré začali už v 70. rokoch, vnikli nacionálne spory a konflikty ktoré vyústili koncom 80. a začiatkom 90.rokov do občianskej vojny. Štefan Rencz