Eduard Ševardnadze

Eduard Amvrosjevič Ševardnadze bol bývalý sovietsky politik, v rokoch 1985 až 1990 minister zahraničných vecí ZSSR za éry Michaila Gorbačova. V rokoch 1995 až 2003 bol prezidentom Gruzínskej republiky. Narodil sa 25. januára 1928 v Mamati, kraj Guria v bývalej Zakaukazskej sovietskej federatívnej republike v ZSSR. Jeho otec bol učiteľom, ktorý sa začiatkom 20 tych rokov pripojil k boľševikom. V roku 1937 bol počas stalinských čistiek zatknutý, ale čoskoro bol prepustený vďaka svojmu bývalému žiakovi, teraz dôstojníkovi NKVD (tajná polícia). Ševardnadze mal sestru a troch bratov. Jeden z nich padol v druhej svetovej vojne. V roku 1951 sa oženil s novinárkou Nanuli Cagareišvili napriek tomu, že sobáš mohol ohroziť jeho politickou kariéru. Manželkyn otec bol popravený ako „nepriateľ štátu“. Manželka mu zomrela 20. októbraa 2004. Ševardnadze vstúpil do KSSZ v roku 1948, no predtým dva roky pôsobil medzi komsomolcami. Jeho stranícka kariéra mala rýchly vzostup, v roku 1959 sa stal členom vedenia gruzínskeho sovietu. V roku 1965 ho menovali gruzínskym ministrom pre udržovanie verejného poriadku a neskôr sa stal gruzínskym ministrom vnútra. Toto ministerstvo riadil v rokoch 1968 až 1972. Získal si dobré meno vďaka tvrdému boju proti korupcii, ktorou bola presýtená celá spoločnosť včítane polície. V tomto ťažení nechal zatknúť a prepustiť stovku skorumpovaných policajných dôstojníkov. V roku 1972 bol kvôli korupčnému škandálu donútený odstúpiť z funkcie prvý tajomník gruzínskej komunistickej strany Vasilij Mžavanadze. Jeho pádom sa Ševardnadze stal jasným kandidátom na obsadenie jeho miesta. Počas svojho pôsobenia na poste prvého tajomníka strany pokračoval v boji proti korupcii, ale aj nekompromisne jednal s disidentmi. V roku 1977 počas jeho vlády uväznili mnoho gruzínskych disidentov a aktivistov, medzi nimi aj neskoršieho prvého demokraticky zvoleného gruzínskeho prezidenta Zviada Gamsachurdia. Na druhej strane sa mu zase podarilo vo vedení strany presadiť ústupky v čase Gruzínskeho národného hnutia v roku 1978 čo sa týka ochrany gruzínskeho jazyka. Jeho tvrdý boj neušiel pozornosti Moskvy. V roku 1976 sa stal členom Ústredného výboru KSSZ, a v roku 1978 sa stal kandidátom politbyra. Čoskoro si Ševardnadze získal sympatie svojou skromnosťou a odmietaním výhod plynúcich z funkcie, napr. používal verejnú dopravu miesto služobnej limuzíny. V roku 1985 keď sa dlhoročný minister zahraničných vecí Andrej Gromyko stal predsedom Prezídia nejvyššieho sovietu mu Michail Gorbačov ponúkol uvoľnenú funkciu ministra zahraničných vecí. Chcel tým rozšíriť okruh mladších reformátorov vo vedení štátu. Ševardnadze potom zohral významnú úlohu v koncoch tzv. Studenej vojny. Bol za slobodnú voľbu východoeurópskych satelitov, ako sa rozhodnú, keď sa postupne začali rozpadávať komunistické režimy. Taktiež odmietal poskytnúť pomoc vodcom komunistických strán, ktorí žiadali o sovietsku intervenciu na záchranu svojich totalitných režimov. Svoj postoj vysvetlil takto: “Je na čase si uvedomiť, že ani socializmus, ani priateľstvo, ani dobré susedské vzťahy, ani rešpekt sa nemôže vytvoriť pomocou bajonetov, tankov alebo krvou“. Týmto postojom si ale znepriatelil moskovskú moc, niektorých komunistov a ruských nacionalistov, ktorí to nazvali zradou. Koncom 80-tich rokov sa začal aj názorovo rozchádzať s Gorbačovom. Ten chcel zachovať v Rusku socializmus, zatiaľ čo on usiloval o väčšiu ekonomickú a politickú liberalizáciu. Na znak nesúhlasu z Gorbačovovou politikou rezignoval v roku 1990 na svoj post a v listom varoval Sovietsky parlament pred diktatúrou. Jeho varovanie sa čoskoro naplnilo, keď skupina zástancov tvrdej línie sa pokúsila pučom zabrániť rozpadu ZSSR. Ševardnadze sa potom nakrátko vrátil do funkcie ministra zahraničných vecí, ale čoskoro rezignoval pretože Sovietsky zväz už prestal formálne existovať. Nová nezávislá Gruzínska republika si zvolila ako svojho prvého prezidenta vodcu nacionálneho hnutia Zviada Gamsachurdiu, slávneho vedca a spisovateľa, ktorý bol koncom 70. rokov väznený Ševardnadzeho vládou. Jeho vláda skončila už v januári 1992 pre etnické nepokoje a Gamsachurdiovu neschopnosť zaistiť pokojnú zmenu režimu. Svojou neobratnou politikou uvrhol Grúziu do medzinárodnej izolácie tak zo strany Ruska, ako aj zo strany západu. Po jeho odchode do exilu do Ruska, prechodná gruzínska vláda vyzvala Ševarnadzeho aby sa vrátil do Gruzínska a pomohol im z krízy. Ševardnadze mal v tom čase dobré vzťahy tak so západom, ako aj s Moskvou, preto doňho Gruzínci vkládali svoje nádeje. Menovali ho predsedom Národnej rady, a z vlastných peňazí financoval fond na gruzínsku obnovu a demokraciu. V novembri 1995 a v roku 2000 ho znovu zvolili za prezidenta. V pozícii prezidenta mal náročnejšiu prácu ako predtým, keď bol sovietskym ministrom. Pred 20 rokmi, keď potieral korupciu v Gruzínsku si urobil veľa nepriateľov. Teraz naviac musel riešiť aj zložitú situáciu v Abcházskej autonómnej republike, kde vypukla občianska vojna, ktorá mohla podkopať celistvosť nového štátu. Naviac ho aj Rusko podkopávalo. V roku 1993 vypukla aj občianska vojna na západe Gruzínska medzi jeho a Gamsachurdiovými prívržencami. Tento konflikt sa skončil ruskou intervenciuo a smrťou Gamsachurdiu v roku 1993. Po týchto udalostiach zostala gruzínska ekonomika v katastrofálnom stave a nie je schopná zabezpečiť svojim obyvateľom ani najzákladnejšie potreby. Situácia naviac zostala napätá kvôli vojne v Čečensku, ktoré má s Gruzínskom na severe hranicu. Čečenci podporovali všetky separatistické hnutia, hlavne v Abcházsku. Ševardnadzemu se podarilo nadviazať priateľstvo s USA, ktoré v ňom videlo protiváhu ruského vplyvu na území Zakaukazska. Jeho prozápadnou politikou získalo Gruzínsko americkoú investíciu do výstavby ropovodu z Azerbajdžanu cez Gruzínsko do Turecka v hodnote 3 miliárd dolárov. Aj keď Gruzínsko je členom Spoločenstva nezávislých štátov, hľadá nových geopolitických partnerov ako NATO či EÚ, nakoľko s Ruskom má zlé vzťahy. Ševardnadzeovej vláde sa podarilo čiastočne vyriešiť mnohé problémy, ale ráznejšie zásahy nedokázal urobiť aby odstránil chudobu. Znova bujnie korupcia a kriminalita, ktorú predtým tak úspešne potlačil. Ševardnadzeho najbližší poradcovia a príslušníci jeho rodiny získali v priebehu jeho vlády značnú kontrolu nad ekonomikou zeme. Okruh Ševardnadzeho blízkych ovládal až 70 % gruzínskej ekonomiky. Jeho manželka bola editorkou nejčítanejších novín v Gruzínsku, jeho dcéra je riaditeľkou televízneho štúdia a jej muž zakladateľom jedného z najväčších poskytovateľov mobilnej siete. Aj keď sám Ševardnadze z toho nemal žiaden osobný úžitok, obviňovali ho z korupcie a Američania dočastne prestali Gruzínsko finančne podporovať. V novembri 2003 sa konali parlamentné voľby, ktoré zahraniční pozorovatelia označili za sfalšované. Výsledkom boli nepokoje, počas ktorých musel Ševarnadze uprchnúť. Neskôr vyhlásil výnimočný stav a odmietol rezignovať. Napätie rástlo a všetci chceli vec riešiť pokojnou cestou. 23. novembra sa Ševarnadze zišiel na stretnutí s vodcom opozície Saakašvilim, ktoré dohodol ruský minister zahraničných vecí Ivanov. Výsledkom bola rezignácia Ševarnadzeho s prianím aby nedošlo k zbytočnému krviprelievaniu a stratám na životoch. Pripúšťajú sa aj indície, ktoré ho k tomu viedli, že armáda odmietla poslušnosť a v zákulisí nemalú úlohu hrali vlády Ruska a USA. Ševardnadzemu ponúklo azyl Nemecko, kde je stále považovaný za váženú osobnosť kvôli jeho úlohe pri zjednotení Nemecka. V rozhovore pre nemeckú televíziu poďakoval za pohostinnosť, ale povedal že svoju vlasť neopustí. V súčasnosti ako dôchodca spisuje svoje pamäti. Štefan Rencz