Galeazzo Ciano

Gian Galeazzo Ciano, gróf z Cortelazzo a Buccari, bol taliansky fašistický politík, minister zahraničných vecí a zať Benita Mussoliniho ktorý bol za údajnú vlastizradu popravený (hlasoval vo Veľkej fašistickej rade za zosadenie svojho svokra) vo Verone 11. januára 1944. Narodil sa v Livorno, 18. marca 1903. Bol synom admirála Costanza Ciano, ktorý sa preslávil v prvej svetovej vojne ako námorný dôstojník. Bol zakladateľom fašistického hnutia v 20. rokoch, za čo bol s inými dôstojníkmi povýšený do šľachtického stavu. Neskôr bol ministrom pre obchodné a poštové záležitosti a predsedom Snemovne reprezentantov. Jeho syn Galeazzo vyštudoval právnickú a filozofickú fakultu, a dal sa do diplomatických služieb. Začal ako atašé v Rio de Janeiro, potom bol konzulom v Šanghaji. 24. apríla 1930 sa oženil s Eddou Mussolini, čím sa stal členom diktátorovej rodiny. S Eddou mal tri deti – synov Fabrizia a Marzia a dcéru Raimondu. Po návrate z Číny bol v roku 1935 menovaný ministrom pre tlač a propagandu. Potom sa zúčastnil vojenských operácií pošas talianskej okupácii Etiópie, ako pilot bombardéra. V roku 1936 poslal Duce na veľvyslanectvo do Washingtonu Fulvio Suvich, a jeho post ministra zahraničných vecí dostal Ciano. V militaristickej duchu Mussoliniho cieľov bol oveľa lepší.Taliansky veľvyslanec v Berlíne, Bernardo Attolico podporovaný kráľom pracoval tak, že držal Taliansko od nacistického Nemecka čo najďalej. Ciano napokon presvedčil Mussoliniho o výhodách spolupráce s Nemeckom (ktoré už bolo izolované od ostatných štátov), a uzavreli v roku 1936 pakt Osa Berlín – Rím, a vystúpili zo Spoločnosti národov. V roku 1939 uzavreli „Oceľový pakt“, čím prišlo Taliansko o slobodu vlastnej zahraničnej politiky. V tom čase začalo rásť napätie medzi Cuianom a Mussolinim. Z vojny sa Taliansko spočiatku vyvlieklo pre nepripravenosť, no keď zistili v prvých rokoch že Nemci preberajú vládu nad Európu , napokon sa pridali aj oni. V apríli 1939 bez odporu obsadili Albánsko. Mussolini chcel aj obsadiť Nemcami neokupovanú časť Francúzska, no Ciano bol proti, že obsadením už porazenej krajiny si nevylepšia reputáciu. Po debakli Talianov v Grécku nastal otvorený konflikt medzi Cianom a svokrom. Jeho pozícia stále slabla, a bol vymenovaný za veľvyslanca do Vatikánu. 25.júla dal kráľ zatknúť a uväzniť Mussoliniho. V noci z 24. na 25. júla 1943 došlo na pôde Veľkej fašistickej rady k hlasovaniu. Členovia tohto vrcholného orgánu podporili 19 hlasmi proti 7 rezolúciu zosadzujícu Mussoliniho z postu premiéra a vrchného veliteľa armády. Proti svojmu svokrovi hlasoval aj gróf Galeazzo Ciano. Ani táto snaha mu však nepomohla. Nástupcom Mussoliniho sa stal maršal Pietro Badoglio, ktorý Ciana nemal v láske a považoval ho za karieristu. Keď 23. augusta 1943 došlo k vražde bývalého generálneho sekretára PNF Ettore Mutiho, dostal Ciano strach a odišiel aj s rodinou z Ríma. Iróniou osudu sa uchýlil do nemeckého exilu. 27. 8. odletel gróf Galeazzo Ciano so svojou rodinou z letiska Ciampino tajne do Mníchova. Za prísneho utajenia boli ubytovaný vo vile pri Oberallmannshausene pri Starnberskom jazere. 31.augusta odletela jeho manželka Edda, na osobné stretnutie s Adolfom Hitlerom do jeho hlavného vojenského stanu Wolfsschanze vo Východnom Prusku. Grófka Edda Ciano požiadala Hitlera o možnosť vycestovať s celou rodinou do Španielska, čo Hitler zamietol s odôvodnením, že v Nemecku je rodina v bezpečí a na odchod nie je žiadny dôvod. Keď Mussoliniho oslobodila špeciálna nemecká výsadková jednotka, vrátil sa k moci. Nemci ho vydali a bol súdený s ostatnými členmi Veľkej rady, ktorí hlasovali proti Ducemu. Bol odsúdený na trest smrti a o dva dni popravený. Nepomohli ani intervencie jeho manželky u svojho otca. Cianova vdova po manželovej poprave prezlečená za roľnícku ženu hľadala útočisko vo Švajčiarsku, kde našla úkryt v kláštore. Úzkostlivo strážila denník svojho muža z obdobia rokov 1939-1943. Po jej objavení ju Spojenci držali rok v Lipari na Sicílii. Cianov denník neskôr zverejnili v Chicago News. Štefan Rencz