Anna Magnani

Tajuplná talianska herečka, ktorá v rokoch 1934-44 hrala takmer v 20 filmoch sa za hranicami preslávila najmä vďaka filmu Roberta Rosselliniho „Rím otvorené mesto“ (1945). Herectvo študovala už ako 15-ročná na Akadémii dramatických umení v Ríme. Začínala ako speváčka, a herečka, vystupovala vo varieté a v zájazdových divadlách. Debutovala v nemom filme „Scampolo“ v r. 1932. V prvých filmoch vytvorila obraz varietnej umelkyne. Hrala v nich po boku Tota, Alda Fabriziho či Peppina di Filippo. Z najúspešnejších tohto obdobia možno spomenúť snímku „Tarakanova“ (1938) či úspešnú „Teresu Venerdi“ režiséra Vittoria de Sicu. Vo filmoch neorealistických režisérov „Bandita“ (1946), „Poslankyňa Angelika“ (1947), „Láska“ (1947), „Najkrajšia“ (1951) predstavovala prevažne postavy zraniteľných a milujúcich žien, matiek, ktoré zraňuje všetko zlo sveta. Ona sa tomu bráni svojim typickým rímskym temperamentom, ktorý nič neprekoná. Ani gestapo, ani podlosť mužov. Často bola obsadzovaná aj vo filmoch hollywoodskych režisérov, napr.: „Tetovaná ruža“ (1955), „Divý vietor“ (1958), „Takí, čo utekajú“ (1959) a pod. Získala ocenenia na MFF v Benátkach (1947 za Poslankyňu Angeliku) a na MFF v Berlíne (1957 za drámu Divý vietor) a za „Tetovanú ružu“ získala Oscara za najlepšiu hlavnú postavu a ďalšie ocenenia. V 60-tych rokoch sa jej núkali skôr epizódne, či menej výrazné postavy. Jedinú hlavnú postavu, hodnú jej formátu, jej ponúkol P.P.Pasolini vo filme „Mamma Roma“. V r. 1971 stvárnila hlavné postavy v troch TV novelách „Tri ženy“. Jej rozlúčkou s filmom bola účasť vo Felliniho snímke „Rím“, kde hrala samu seba-Annu Magnani. Prijala to preto, že sa vždy cítila byť Rimankou. Hoci mala ako miesto narodenia písané mesto Alexandria, bolo to, ako sama hovorila, len dočasné miesto pobytu jej matky a Magnani k nemu nepútali žiadne city. Za svoje rodisko považovala vždy Rím, v ktorom vyrastala. Zomrela v r. 1973 po ťažkom a dlhom boji s rakovinou pankreasa.