Nicolae Ceauşescu

Nicolae Andruţă Ceauşescu bol rumunský politik a diktátor, ktorý bol od 9. decembra 1967 do 22. decembra 1989 prezident Rumunskej socialistickej republiky a od 11. júla 1965 do 22. decembra 1989 tretí predseda Štátneho sovietu Rumunska Rumunskej socialistickej republiky. Narodil 26. januára 1918 v dedine Scorniceşti na juhu Rumunska v rodine roľníka. Keď mal 11 rokov, odišiel do Bukurešti, aby tam pracoval ako obuvnícky učeň. V roku 1932 ako štrnásťročný vstúpil do vtedy ilegálnej Komunistickej strane Rumunska. V roku 1933 na protifašistickom zjazde v Bukurešti bol zvolený do národného protifašistického výboru, ako reprezentanta za „demokratickú mládež“. Prvýkrát ho zatkli 23. novembra 1933 za podnecovanie k štrajku a distribúcii komunistických a protifašistických letákov. V tom čase bola vedúcou stranou v Rumunsku nacionalistická a fašistická Železná garda.V roku 1934 bol opäť zatknutý, tentoraz za zbieranie podpisov na petíciu proti procesu so železničnými robotníkmi. Stal sa z neho nebezpečný komunistický agitátor a aktívny distribútor komunistickej a protifašistickej propagandy. V roku 1936 ho vypovedali z Bukurešti a poslali ho do vyhnanstva do jeho rodnej dediny Scorniceşti. Ceauşescu však prešiel do ilegality a vrátil sa do Bukurešti. Tu pokračoval vo svojej politickej činnosti. V máji roku 1936 ho opäť zatkli a spolu s niekoľkými spolupracovníkmi ho odsúdili na dva roky a šesť mesiacov. Po prepustení z väzenia roku 1939 sa spoznal pri komunistickej činnosti so svojou budúcu manželkou Elenu Petrescu, taktiež komunistickú činiteľku. V roku 1940 ho opäť uväznili. V roku 1943 bol presunutý do koncentračného tábora v Târgu Jiu, ktorý bol určený pre politických väzňov, kde sa zoznámil s Gheorghe Gherghiu-Dejom a s ďalšími komunistickými väzňami. V roku 1944, keď Sovietsky zväz zahájil inváziu do Rumunska, podarilo sa mu spolu s ďalšími väzňami ujsť z tábora a bol zvolený za vodcu Únie komunistickej mládeže. Po skončení druhej svetovej vojne sa dostalo Rumunsko do sovietskej sféry vplyvu, čo umožnilo vzostup komunistov. O rok neskôr sa v roku 1946 oženil s Elenou Petrescu a bol menovaný za regionálneho tajomníka pre Oltenskú oblasť. Po tom čo sa komunisti pod vedením Gheorghe Ghergiu-Deja definitívne ujali vlády v Rumunsku, stal sa Ceauşescu roku 1947 zástupcom ministra poľnohospodárstva a potom pracoval ako zástupca veliteľa ozbrojených síl. V roku 1948 sa Komunistická strana Rumunska a jedno krídlo socialistickej strany spojili a vytvorili Rumunskú robotnícku stranu. S pomocou Gherhgiu-Deja sa Ceauşescu v roku 1952 dostal do ústredného výboru strany. V roku 1954 sa stal tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska a kandidátom na člena Politbyra, ktorého plným členom sa stal v roku 1955. Po smrti Gheorghe Ghergiu-Deja sa Ceauşescu stal prvým tajomníkom Rumunskej robotníckej strany. Prvé, čo urobil, bolo premenovanie Rumunskej robotníckej strany na Rumunskú komunistickú stranu, a zavedenie novej ústavy 21. augusta 1965 a vyhlásenie Rumunska za socialistickú republiku, namiesto ľudovej republiky. Aj keď Rumunská socialistická republika bola členom Varšavskej zmluvy, v 60. rokoch 20. storočia bola viac menej pasívnym členom a nezúčastnila sa invázie do Československa v auguste 1968. Ceauşescu dokonca odsúdil túto akciu, ako aj neskorší sovietsky experiment v Afganistane. V roku 1966 jednal s Josipom Brozom Titom o spolupráci medzi Rumunskou socialistickou republikou a Juhosláviou. Hoci bolo Rumunsko na sovietskej strane „Železnej opony“, Ceauşescu Sovietsky zväz nerešpektoval ako autoritu, a snažil sa o nadviazanie stykov so západnou Európou. V roku 1967 nadviazal diplomatické styky s Nemeckou spolkovou republikou. Na začiatku augusta 1969 sa Ceauşescu stretol s Richardom Nixonom, ktorý navštívil Rumunskú socialistickú republiku ako prvú krajinu počas svojho úradu prezidenta. V roku 1974 bol vytvorený titul prezidenta republiky a doživotným prezidentom bol zvolený Ceauşescu, ktorý v tomto období začal dávať významné posty vo vláde svojím najbližším ľudom, manželke, bratom, synom a iným ľudom, ktorým dôveroval. V tom období začal v Rumunsku proces presídľovania ojedinelých obydlí a menších dedín do miest, ktorý vyvrcholil prebudovaním hlavného mesta. Dal zbúrať asi pätinu centra Bukurešti, vrátane kostolov a historických budov. Dôsledok procesu systematizácie, bol vysoký zahraničný dlh Rumunska, ktorý v roku 1979 dosiahol hodnotu približne desať miliárd dolárov. Ceauşescu sa to snažil vyriešiť zvýšením exportu do zahraničia na úkor potrieb vlastného obyvateľstva, ktorému sa postupne nemal potraviny, pohonné látky a iné dôležité komodity. Hlad obyvateľstva sa snažil vyriešiť zavedením prídelu potravín v roku 1981. Elektrická energia bola púšťaná do domácností iba na 4 hodiny denne. Jeho megalomanstvo vyvrcholilo v roku 1984 zbúraním časti Bukurešti, aby tam mohol byť postavený Palác ľudu, jedna z najväčších budov na svete, vtedajšie sídlo ÚV RRS. Svoju moc si pevne držal v ruke pomocou všade infiltrovanej polície Securitate, ktorá bola v pomere k počtu obyvateľov Rumunska najväčšou tajnou službou Varšavskej zmluvy. Ceauşescovi sa situácia začala vymykať z rúk už v roku 1987, kedy bol nútený vojensky potlačiť protesty študenov v Jasoch a robotníkov v Brašove. Vysoký dlh Rumunska sa mu konečne podarilo splatiť v roku 1989, no na úkor obyvateľstva, čo sa mu stalo osudným. Dňa 16. decembra 1989 vypuklo v Temešvári povstanie pod vedením rumunského maďarského disidenta, protestantského biskupa Lajosa Tőkésa, ktoré bolo spočiatku vecou jedincov požadujúcich Ceauşescovu rezignáciu, no postupne sa k nemu pripájali väčšie masy ľudí, až napokon boli rumunská armáda a tajná polícia Securitate donútené použiť silu na potlačenie. K protestujúcim sa však pridali aj dezertéri z armády a ľudia z iných kútov Rumunska a Temešvár sa 20. decembra 1989 dostal pod kontrolu demonštrantov. Revolúcia sa postupne rozšírila aj do Bukurešti, a protestujúci sa zhromaždili pred budovou ústredného výboru. Ceauşescu sa niekoľkokrát pokúsil prihovoriť k davu, no tí ho vypískali a nekompromisne žiadali jeho odstúpenie. Keď sa 22. decembra 1989 k revolúcii pripojila aj armáda, Ceauşescu spolu s manželkou Elenou sa pokúsil utiecť na helikoptére, ktorá bola na streche budovy výboru. Nakoľko armáda uzavrela vzdušný priestor, podarilo sa im ujsť na vojenskom aute do blízkeho mesta Targoviste do jedného výskumného ústavu. Zamestnanci privolali políciu, ktorá ich potom previezla do blízkych kasární. Po krátkom procese, v ktorom boli obvinení z genocídy a iných zločinov, boli spolu zastrelení na dvore kasárne popravčou čatou 25. decembra 1989. Štefan Rencz