Kay Lenz

Americká herečka Kay Lenz sa na filmovom plátne objavila už ako 8týždňové bábätko. Niet sa čomu diviť, veď jej rodičia boli typickou „šoubiznisovou“ rodinkou – otec Ted Lenz bol producent a komentátor a matka Kay Miller zasa modelkou v kombinácii s rozhlasovou inžinierkou. V priebehu detstva Kay vystupovala v mnohých televíznych programoch a reklamách, pričom niektoré z nich pre ňu špeciálne producentsky zastrešil jej otec. V 60. rokov hosťovala ako malé dievčatko v televíznych show ako Show Andyho Griffitha (1960 – vtedy ešte pod pseudonymom Kay Ann Kemper), neskôr ako staršia adolescentka sa objavila v epizódach seriálov The Monroes (1966) alebo Ironside (1967). Jej prvým vystúpením vo filme určenom pre kiná bola malá rola tanečníčky Jane v kultovom filme Georga Lucasa Americké grafitti z roku 1973. Ešte v tom roku prakticky dosiahla svoj herecký vrchol v snímke Clinta Eastwooda s názvom Breezy. Titulná úloha ľahkomyseľne odvážnej, po ultimátnej slobode túžiacej mladej „hippie“ dievčine, ktorá sa zamiluje do postaršieho biznismena (vo vynikajúcom podaní Williama Holdena) jej sadla ako uliata. Výsledkom bola nominácia na Zlatý Glóbus za najsľubnejšiu mladú ženskú hereckú hviezdu. Medzitým ďalej hosťovala v televízii v seriáloch V uliciach San Francisca, Gunsmoke, Petrocelli alebo Cannon. V roku 1975 stvárnila svoju druhú hlavnú ženskú rolu vo filme White Line Fever po boku Jean-Michaela Vincenta. Ročník 1976 bol rokom ďalšej hereckej nominácie na cenu – tentoraz Primetime Emmy za najlepšiu vedľajšiu herečku v minisérii – v krátkom mini-seriáli Rich Man, Poor Man. Príbeh dvoch bratov Jordachovcov, z ktorých jeden je úspešný a bohatý podnikateľ a druhý len chudobný boxer bez perspektívy bol pre Kay dôležitý najmä v tom, že sa opäť dostala do povedomia širšej verejnosti (no najmä producentov). V roku 1979 si zahrala dcéru Jamesa Masona vo vojnovej dráme Štvanci. Film bol totálny prepadák, na ktorý ani v dobrom všetci zúčastnení nespomínajú, no pre Kay bol odrazovým mostíkom medzi sex-idoly vtedajšej Ameriky. Sexuálna scéna medzi ňou a úlisným nacistom v podaní Malcolma McDowella nebola zrovna pastva pre oči, no Kay ukázala krásy svojho tela a istým spôsobom sa stala jedným z kultov svojej doby. Po sérii nízkorozpočtových filmov typu Zajatci strateného vesmíru (1983) sa v 80. rokoch ešte dvakrát dostala na herecké výslnie. Prvý raz s filmom House (1986) bola nominovaná na Saturn Award za najlepšiu vedľajšiu herečku za postavu Sandy Sinclairovej. V roku 1988 získala Primetime Emmy za film Midnight Caller, čím sa prakticky uzavrela jej najúspešnejšia etapa v hereckom živote. V 90. rokoch rokoch nakrútila síce 9 celovečerných filmov, no nakoľko nemali väčší ohlas, nebola už vyhľadávanou herečkou v takom meradle v akom by si to zaslúžila. Po roku 2002 sa objavuje prakticky už len ako „Special Guest Star“ vo večerných kriminálnych seriáloch (napr. NCSI, CSI, Bones a pod.). Kay Lenz bola prvou manželkou bývalého detského idolu, herca a speváka Davida Cassidyho. Zosobášili sa v roku 1977 a manželstvo im vydržalo 6 rokov (bolo bezdetné).