Albert Einstein

Geniálny fyzik, ktorý ako jeden z mála smrteľníkov využíval tri desatiny svojej mozgovej kapacity, na rozdiel od bežnej jednej desatiny, pôsobil napriek tomu a či práve preto v detstve rodičom starosti, či náhodou nie je trochu mentálne zaostalý. Jeho otec bol výrobcom elektrických zariadení v Ulme, kde sa narodil aj Albert. Po krachu jeho podniku sa rodina presťahovala do Milána. Školák Einstein neprejavoval nijaké mimoriadne nadanie a nedosahoval ani mimoriadne výsledky. Príčinou bolo to, že sa príliš neznášal s rigidnými vyučovacími metódami. Pod vplyvom svojich strýkov Jacoba Einsteina a Caesara Kocha ho však začala fascinovať matematika a veda všeobecne - odbory, ktoré študoval na vlastnú päsť. Zo strednej školy vypadol ako 15-ročný pre zlý prospech napríklad v dejepise a jazykoch, a tak sa pridružil k rodine v Miláne. V roku 1896 ho prijali na Švajčiarsky federálny inštitút pre technológiu v Zürichu. Ale až potom, čo prešiel niekoľkými vyrovnávacími skúškami z rôznych predmetov. No ani tunajšie akademické zvyklosti mu nevyhovovali. Napriek tomu sa mu podarilo urobiť požadované skúšky, aby dosiahol diplom. Dva roky po absolutóriu v roku 1900 žil z rôznych učiteľských platov. Vzdal sa nemeckého občianstva v prospech švajčiarskeho, aby sa vyhol vojenskej službe. V roku 1902 sa zamestnal na Švajčiarskom patentovom úrade v Beme, kde zotrval nasledujúcich 7 rokov. To mu ekonomicky umožnilo, aby sa oženil so svojou priateľkou z univerzity Milevou Maric. A v roku 1904 sa stal otcom syna Hansa Alberta. To však neznamenalo, že by vo voľných chvíľach zaháľal. Práve naopak. A tak v roku 1905 26-ročný Einstein, bez akýchkoľvek akademických kontaktov, celkom nečakane uverejnil v časopise Anály fyziky štyri články. Boli to články, ktoré mali celkom zmeniť smerovanie fyziky 20. storočia. V prvom sa venoval okrajovým tepelným pohybom molekúl v koloidných roztokoch - tzv. Brownovmu pohybu, ktorému sa ako prvý venoval anglický botanik ROKU Brown v roku 1827. V druhom podporil kvantovú teóriu svetla, ktorú vypracoval Max Planck v roku 1900. Einstein tu dokázal fotónový charakter svetla pomocou fotoelektrického javu objaveného v roku 1902. Za tento príspevok získal neskôr v roku 1921 Nobelovu cenu za fyziku. V treťom a najslávnejšom článku 0 elektrodynamike pohybujúcich sa telies sa zaoberal svojou vlastnou teóriou relativity, ktorej základy napísal už v eseji, keď mal 16 rokov. No a poslednom prezentoval svetu slávnu rovnicu, ktorú síce mnohí nosia dnes aj na tričkách, ale nezdá sa, že by ju pochopili, totiž rovnicu o vzťahu hmoty a energie E=mc2. Vďaka tomuto prevratnému článku získal A. Einstein konečne akademický titul a v roku 1908 i svoje prvé akademické miesto na Univerzite v Beme. Po ňom nasledovalo niekoľko ďalších v celej Európe. Medziiným aj v Zürichu a v Prahe, kde ho zažili ešte ako šťastného človeka. v roku 1910 sa narodil druhý syn Alberta a Milevy, Eduard. V roku 1914 sa však presťahovali do Berlína. Mi1eva, ktorej sa v Berlíne vôbec nepáčilo, bola práve na prázdninách vo Švajčiarsku, keď vypukla vojna, takže rok sa nemohli vidieť ani navštíviť. Manželia sa za ten čas odcudzili natoľko, až sa napokon v roku 1919 rozviedli. Einstein však medzitým v roku 1916 v Berlíne dokončil svoju všeobecnú teóriu relativity. A mesiac po rozvode sa oženil so svojou sesternicou Elsou. Definitívne sa nakoniec usadil na Inštitúte pre ďalšie štúdiá v Princetone v roku 1933, kam ako Žid ušiel pred rozmáhajúcim sa nemeckým nacionalizmom. Svoje posledné roky strávil výskumom a hľadaním jednotnej teórie poľa univerzálnej sily, ktorá by spojila gravitáciu s elektromagnetickými a subatomárnymi silami. Venoval sa teda problému či otázke, na ktorú dodnes nikto nedal konečnú odpoveď. Einstein sa však od mnohých minulých i súčasných fyzikov, matematikov, prírodovedcov a vedcov vôbec odlišoval nielen svojou využiteľnou mozgovou kapacitou, ale aj pokorou pred prírodou, pred vyššou silou a pred vecami, ktoré síce existujú, ale zatiaľ ich nevieme vysvetliť. Sám sa považoval viac za filozofa ako za vedca a patril vlastne medzi takých mysliteľov, ako boli Platón alebo Aristoteles, ktorý sa snažili pochopiť prirodzený svet viac pomocou mentálnych konceptov ako experimentmi. Prečo k tomu pristupovali takto? Zrejme boli natoľko osvietení - napokon teória re1ativity samotná o tom vypovedá, že si uvedomovali aj relativitu pokusov v laboratórnych, teda neprirodzených podmienkach. Súčasný fyzik a spisovateľ G. Zukav nazýva Einsteina pravým mystikom. Mnohí považujú Einsteina i dnes za otca atómovej bomby, pritom nič tomuto človeku nebolo zrejme vzdialenejšie, než takéto využívanie vedeckých poznatkov i jeho vlastných. A vždy to dával verejne najavo. Nikdy sa nevzdal morálnej zodpovednosti vedca. Jeho politická aktivita sa začala v čase 1. sv. vojny, keď zareagoval na deklaráciu 93 prominentných nemeckých intelektuálov, ktorí obhajovali nemecký militarizmus a porušenie be1gickej neutrality. Einstein vtedy spolu s G. Friedrichom Nicolaiom napísal a ešte s ďalšími dvoma podpísal Manifest Európe, výzvu na ukončenie vojny. Bol to čin odvahy, keďže takéto niečo sa vtedy rovnalo zrade. Po vojne sa stal jednou z vedúcich osobností angažujúcich sa za pacifizmus a nenásilné riešenia konfliktov. Aby tieto ciele podporil, stal sa členom Ligy národov, predchodkyne OSN. Do spojitosti s atómovou bombou sa jeho meno dostalo najmä preto, že z obavy pred globálnymi následkami nacistického víťazstva napísať Einstein list prezidentovi Rooseveltovi, kde ho vyzval, aby USA začali jednať skôr ako Nemci. Výsledkom bolo, že Roosevelt iniciovať Projekt Manhattan, a tým aj zrod nukleárnej epochy. To konca života potom Einstein aj verejne hlboko ľutoval tento čin a považoval to za svoj najväčší omyl. Keď sa ho po tejto vojne spýtali, aké zbrane by asi boli použité v pomyselnej 3. svetovej vojne, odpovedal, že to síce nevie, ale bezpečne vie, že v 4. svetovej by sa používali palice a kamene. Po celý zvyšok života sa preto venoval kampaniam za zničenie všetkých nukleárnych zbraní a za vytvorenie Svetovej vlády, ktorá by mala moc zabezpečiť trvalý mier. I keď sa ani jedného nedožil - ale zatiaľ ani my, treba snáď veriť a tiež niečo robiť preto, aby sa vízia tohto vysoko intuitívneho filozofa a vedca predsa len naplnila. Einstein na margo kontroverzií, nepríjemnosti, nepochopenia, hrozieb a nakoniec aj vyhnanstva, ktoré mu priniesla jeho geniálna teória relativity, podkopávajúca to, čo ľudia mali za istotu, povedal: "Keby som to bol vedel, radšej by som sa stal inštalatérom.".