Ivan Zachariáš

Syn hudobného skladateľa a pedagóga Josefa Ceremugy (1930 – 2005) a filmovej strihačky Daniely Zachariašovej (1944), jeho babička Miluša (1924 – 2004) bola filmová produkčná. Už za štúdia u J. Štáty na KDT FAMU (1990 – 1996) prejavil výrazný audiovizuálny talent. Na plno ho uplatnil v reklame , kde sa v 90. rokoch dostal do svetovej špičky: natočil cez sto reklám pre svetové značky a získal veľa prestížnych cien (Zlatý bubienok pre najlepšiu reklamu v strednej Európe Národnej galérie, 1994 a 1995, Strieborného leva za 2. najlepšiu reklamu z Cannes Whiskas, 1998, Zlatý lev taktiež za najlepšiu reklamu Land Rover, 2000, a ďalší Zlatý lev (to už ich mal šesť) a British Tv. Advertising Award za Stella Artios, obi dva 2002, medzinárodné ocenenie Design and Art Direction 1998 a 2002, zlatá cena Eurobest za The Pilot, 2004) a bol v rebríčku The Gunn Report zaradený medzi 10 top reklamných režisérov sveta. Táto pozícia mu umožňuje točiť i reklamy invenčné a podľa vlastných scenárov: spot na Ericson (9 min) točil po celom svete s rozpočtom ako na celovečerný film: muzikál Mulit (2003, 10 min) v štýle indického Bollywoodu bol zaradený do stálej zbierky Museum Of Modern Arts v New Yorku. Točil i znelky MFF Karlovy vary (2001 – 2008). Zahral si princa Hromoslava vo filmovom prepise Kráľa Ubu (r. František Antonín Brabec, 1996). Žije striedavo v Prahe a v Londýne. Už školský dokument Vojtěch a Irena H. (1992) o manželskej dvojici alternatívnych hudobníkoch bol ocenený na Festivale FAMU. Profesionálnym debutom bol dokument o atletickom meetingu Praga Academica (1992). Štandartného žánru „film o filme“ sa vymyká výrazná reportáž z natáčania hraného filmu Rychlé šípy – debut Petra Kotka, rovnako tak mozaika z priebehu medzinárodného festivalu Tanec Praha. Bol kameramanom portrétu svojho učiteľa (r. O. Sommerová, GEN – Jan Špáta, všetko 1993), filmu o známom divadelníkovi (r. M. Dostál, GENUS – Ivan Vyskočil, 1996) a celovečerného filmu o Zděnku Svěrákovi (r. J. Svěrák a M. Dostál, Tatínek, 2004). Nostalgickú atmosféru intelektuálneho večierku vykreslil v hranej poviedke Jaromíra Polišenského Garden – party s vernisážou (Malostranské humoresky, 1995).