Hitlerovi pomocníci

Dokumentárny film o Martinovi Bormannovi, "šedej eminencii" Tretej ríše a sekretára Adolfa Hitlera. V čase nacizmu bol vedúcim straníckej kancelárie NSDAP s hodnosťou ríšskeho ministra. Od roku 1941 po odlete Rudolfa Hessa do Anglicka bol pobočníkom a blízkym spolupracovníkom Adolfa Hitlera. V Norimberskom procese bol obžalovaný z vojnových zločinov a Medzinárodný vojenský tribunál odsúdil ho v neprítomnosti odsúdil na trest smrti obesením. Dlhé roky sa šírili zvesti, že sa Bormannovi sa podarilo utiecť do zahraničia. Jeho telo bolo objavené až v roku 1972 počas stavebných prác v Berlíne a identifikované pomocou DNA. Narodil sa 17. júna 1900 vo Wegeleben pri Halberstadte. Jeho otec bol poštový úradník a matka druhou manželkou otca, s ktoru sa oženil po tom, čo ovdovel a zostal s dvomi deťmi. Otec zomrel nečakane, tri roky po jeho narodení, krátko po dovŕšení 41. roku života. Potom ho vychovával otčim. Študoval reálne gymnázium vo Weimare, ale štúdium nedokončil. Počas 1. svetovej vojny slúžil v delostreleckom pluku.Po vojne pracoval na šleahtickom veľkostatku v Meklenbursku v Herzbergu pri Parchime, kde riadil ilegálny pravicovo- nacionalistický dobrovoľnícky zbor. Ako člen dobrovoľných zborov bol zapojený do pravicových radikálnych machinácií a v roku 1924 obvinený zo spáchania politickej vraždy. Spoločne s neskorším podplukovníkom SS a veliteľom koncentračného tábora Osvienčimu Rudolfom Hössom, ktorý dostal desaťročné väzenie, sa musel zodpovedať za vraždu svojho bývalého učiteľa zo základnej školy Waltera Kadowa. Bormann bol odsúdený na jeden rok odňatia slobody. V roku 1928 vstúpil do Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP), kde pôsobil krátko ako vodič župana Fritza Sauckela vo Weimare, a o rok neskôr sa už dostal vo vedenia strany. V roku 1928 prevzal poistenie pre členov SA. V októbri 1933 bol Bormann vymenovaný za jedného z 18 vodcov Nacistickej strany a v novembri za člena Ríšskeho snemu. Od júla 1933 do roku 1941 tiež slúžil ako osobný tajomník Rudolfa Hessa, ktorý bol zástupcom Adolfa Hitlera. Neskôr ho vymenoval Adolf Hitler za správcu svojho majetku. Ten ho zveľaďoval napríklad licenčnými poplatkami za Hitlerovu knihu Mein Kampf a jeho vyobrazením na známkach. Vytvoril "Nadačný fond Adolfa Hitlera pre nemeckú ekonomiku". Fond bol zle maskovaným vydieraním, vďaka ktorému sa Adolf Hitler dostal k ďalším peniazom. Okrem toho ho Hitler poveril aj výstavbou a dohľadom nad uzavretým pásmom pre dôstojníkov v Obersalzbergu, ktoré zahŕňalo okrem iného súkromné domy politických prominentov nacistickej strany vrátane Hitlerovho Berghofu a Orlieho hniezda. Bývalému majiteľovi pozemkov pritom dal na výber, buď predá alebo pôjde do koncentračného tábora. 12. mája 1941 prevzal Bormann Hessov úrad, ktorý premenoval na „Stranícku kanceláriu”, s právomocami ríšskeho ministra. Bormann bol neoficiálne najmocnejším mužom po Hitlerovi. Čím dlhšie vojna trvala, tým mal väčší vplyv mal na to, kto sa mohol dostať priamo k Hitlerovi. Vzhľadom na neustálu blízkosť k Hitlerovi získal Bormann tak silnú pozíciu, že postavil bariéry aj pred tak vplyvných nacistických vodcov, ako boli Hermann Göring, Heinrich Himmler a Albert Speer. V straníckych kruhoch a vo vojsku neobľúbený Bormann vytrval v bunkri pri Hitlerovi takmer až do konca. Martin Bormann bol ženatý s horlivou nacistkou Gerdou, najstaršou dcérou straníckeho sudcu a majora vo výslužbe Waltera Bucha. Ako svedok mu na svadbe bol okrem iného aj Adolf Hitler. Gerda Bormannová priviedla na svet v rokoch 1930 a 1943 desať detí, z ktorých jedno (dcéra Ehrengard) krátko po narodení zomrelo. Po samovražde Hitlera a Evy Braunovej bol prítomný pri spaľovaní mŕtvol, potom ale zmizol. Bol preto v norimberskom procese odsúdený na smrť v neprítomnosti. V čase súdu ešte nebolo isté, že Martin Bormann je mŕtvy, aj keď svedok, bývalý vodca Hitlerjugend, Artur Axmann, tvrdil, že v Berlíne videl Bormannovu mŕtvolu. Podľa Arthura Axmanna sa 1. mája 1945 pokúsili Martin Bormann a Ludwig Stumpfegger spolu s ďalšími obyvateľmi vodcovho bunkra o prielom z dobytého centra Berlína. Istý čas vraj pochodovali v skupine tankov. Bormann a Stumpfegger potom zrejme v noci na 2. mája 1945, použili na samovraždu kapsuly s jedom, ktoré si priniesli so sebou. Arthur Axmann a jeho pobočník Günter Weltzin v skorých ranných hodinách 2. mája 1945 objavili na moste vedúcom ponad trať vlakovej stanice Lehrter ležať dve mŕtvoly, ktoré identifikovali ako šéfa straníckej kancelárie Martina Bormanna a posledného osobného Hitlerovho lekára Ludwiga Stumpfeggera. Hoci sa Bormannovo telo nenašlo, vyhlásil ho 10. marca 1954 Okresný súd v Berchtesgadene oficiálne za mŕtveho. V polovici 60. rokov 20. storočia povolila štátna prokuratúra na základe svedeckých výpovedí realizáciu výkopov na mieste, ktoré prichádzalo do úvahy, ako miesto nálezu pozostatkov, v blízkosti železničnej stanice Lehrter v Berlíne. Tie ale zostali bez výsledku. O niekoľko rokov neskôr pomohla náhoda. Pri ukladaní poštových káblov 8. decembra 1972 boli objavené v blízkosti železničnej stanice Lehrter v oblasti bývalého Národného výstavného parku dve kostry v pôde. Tieto boli na základe výpovedí vtedajšieho pohrebného ústavu z roku 1945 a následného podrobného skúmania forenznými vedcami, zubnými lekármi a antropológmi identifikované ako pozostatky Martina Bormanna a Ludwiga Stumpfeggera. V oboch lebkách sa našli medzi zubami rozbité sklenené úlomky z ampuliek s kyselinou kyanovodíkovou. Totožnosť Bormannovej kostry bola definitívne preukázaná prostredníctvom analýzy DNA v roku 1998 v Ústave právnej medicíny na Mníchovskej univerzite. Štefan Rencz