Alexandr Vertinskij

Alexandr Nikolajevič Vertinský
22.3.1889 Kijev – 21.5.1957 Leningrad

Jeho detstvo nebolo radostné. Narodil sa ako nevlastný syn a jeho rodičia sa nemohli zobrať, pretože prvá otcova manželka nechcela súhlasiť s rozvodom. Po smrti rodičov sa so sestrou dostali do rôznych rodín, príbuzných ich matke a dlho nevedeli jeden o druhom. Obaja sa stali hercami a stretli sa až v dospelom veku. Ani potom im osud nebol naklonený. Začala sa vojna, počas ktorej jeho sestra zomrela. Alexandr vyrástol v Kijeve. Postupne sa ako herec stával jedným z predstaviteľov tzv. bohémy. Niekoľko rokov pracoval v ateliéri A. Chanžonkova, hral drobné úlohy. Prvý krát debutoval v r. 1912 vo filme syna Tolstého – Ilju.
Nasledovali ďalšie malé úlohy a spevácke vystúpenia v estrádach. Práve vďaka týmto vystúpenia sa stal známym ako ruský Pierot.
Jeho život zmenili 20-te roky. V časoch občianskej vojny prišiel do Sevastopolu a odtiaľ v novembri 1920 emigroval a usadil sa v Konstantinopoli. Neskôr odišiel aj so svojim impresáriom do Poľska, kde ho prijali kráľovsky. Vystupoval po celej krajine. V Soppote sa oženil, no jeho manželstvo nevydržalo dlho. V r. 1923 odchádza do Nemecka a o dva roky neskôr do Francúzska. V Paríži sa zoznamuje s predstaviteľmi romanovského domu, kniežatami Dmitrijom Pavlovičom a Borisom Vladimírovičom.. Vracia sa znovu k spievaniu a zoznamuje sa pri tom s ďalšími známymi osobnosťami politickej i hereckej scény. Stretáva sa s baletkou Annou Pavlovovou, spevákom Fjodorom Šaljapinom a ďalšími.
Spolu s nimi hosťuje po Európe i v USA. V jeho piesňach sa s pribúdajúcim časom objavovali nostalgia, spomienky na vlasť. Menia sa hrdinovia jeho balád. V emigrácii pokračoval aj vo filmoch, objavil sa v nemeckých i francúzskych filmoch. V Hollywoode však nemal šancu, pretože mu vytýkali výslovnosť a silný akcent. V r. 1935 sa presťahoval do Číny. Určitý čas pobudol v Šanghaji, kde sa zoznámil so svojou druhou manželkou Lýdiou Vladimírovnou Cirgvave. Už v tom čase sa obracal na sovietskych predstaviteľov so žiadosťou vrátiť sa. V r. 1937 mu povolili návrat, ale bez manželky. Situácia sa zmenila až v r. 1943, po narodení dcéry Marianny, Keď mu povolili vrátiť sa s celou rodinou.
Po návrate sa mu narodila druhá dcéra Anastázia. Dcéram venoval jednu zo svojich najkrajších piesní – Dočenky. Vertinský sa okamžite zapojil do kultúrneho života. Začínal od znova, koncertoval takmer denne, cestoval po celej krajine. Jeho život po návrate však nebol jednoduchý. Po skončení 2. svetovej vojny sa začala kampaň proti lyrickým baladám. Priamo o Vertinskom sa síce nehovorilo, ale jeho platne sa prestávajú predávať a jeho hlas už neznie v éteri. Noviny a časopisy obchádzajú jeho triumfálne koncerty s ľadovým tichom. Vertinský akoby už neexistoval.
Po vojne pokračoval aj vo filmovej tvorbe. Jeho aristokratický zjav sa uplatnil v roli kniežaťa vo filme „S Annou na krku“, kardinála vo filme „Sprisahanie odsúdených“ či v úlohé Benátskeho Dóžu vo filme „Veľký vojak Skanderbeg“. Celkom nevyužité zostalo po návrate do vlasti jeho veľké recitátorské nadanie. Za svoju umelecké prácu dostal jediné ocenenie v r. 1951, a to za film Sprisahanie odsúdených.


Autor: mia