Vlastimil Vávra

Novinár, publicista a pedagóg: manžel tv. dramaturgičky a scenáristky Heleny Sýkorovej. Absolvoval FAMU (1954) a nastúpil do politicko – spravodajského programu ČST. Podieľal sa na publicistických priamych prenosov s film. vstupmi Stalo sa dnes (1955) a historických reportážiach na sklonku k dokumentu (r. K. Pech) Tajomná Zuzana, Tancovala Anna Slezáková polku?, Tomu veniec budiž dán (1961 – 1962), Kto vyhral v dievčenskej vojne? (1965). Stal sa dramaturgom kritických Haló noviny (1962), ktoré po štvrtom čísle zakázali. Opustil ČST a nastúpil ako odborný asistent na novo založenej KDT FAMU (1964). Externe spracoval pre ČST dokumenty (s Miroslavom Štráfeldom) Stopa vedie do Eldoráda, V Eldorádore stopa nekončí a Krv na stope Eldoráda, pátranie po nacistickom lekárovi a osvietčinskom vrahovi Jozefovi Mengeleovi (1965 – 1968). K najvýraznejším počinom tv. dokumentaristiky 60. rokov patrí dokument Na pomoc generálnej prokuratúre (1968, 4. diely): pátral po faktoch o posledných hodinách života Jána Masaryka a spochybnil oficiálnu verziu o samovražde. Nasledovali Blanickí rytieri s posolstvom: To sme predsa mi, mi všetci! Od januára 1969 prešiel z FAMU (kde potom pôsobil externe) do ČST a natočil už legendárnu reportáž Cesta do Brixenu po stopách Karla Havlíčka Borovského (nemohla byť vysielaná). FITES mu udelil cenu Trilobit za publicistiku (1968), proti čomu protestovalo vedenie ČST a vedenie KSČ to označilo za provokáciu. Dostal výpoveď z ČST a na FAMU s ním rozviazali spoluprácu (všetko 1971). Potom sa venoval svojej špecializácii: sémiotike, nonverbálnej komunikácii a písal do časopisov v zahraničí. Roky márne hľadal prácu až v 80. rokoch mohol byť pomocným vedeckým pracovníkom na detskej psychiatrii v Motole, 1990 bol rehabilitovaný v ČST i na FAMU. Vo výročí smrti J. Masaryka (10.3.1990) vystúpil naposledy na tv. obrazovke pri rekonštrukcii zachovaných úryvkov cyklu Na pomoc generálnej prokuratúre. Napísal knihu Hovoríme bez slov.