Felix Dzeržinskij

Felix Edmundovič Dzeržinskij, rodným menom Felix Dzierzinski bol ruský revolucionár a sovietsky politik. Medzi boľševikmi mal prezývku Železný Felix alebo Krvavý Felix. Bol zakladateľom obávanej politickej tajnej polície Čeka, neskôr GPU, NKVD a končiac KGB. Narodil sa Oziemblówo pri Vilniuse, Cárskom Rusku (dnes Litva) 20. augusta 1877. Bol jedným z ôsmych detí poľského šľachtica. Rodičov mu skoro umreli. V roku 1887 začal chodiť do strednej školy vo Vilniuse. V prvom ročníku prepadol z ruského jazyka. V roku 1894 vstúpil do spolku sociálnych demokratov, a o rok do Sociálnodemokratickej strany Poľska, Litvy a Ruska. Tu sa zoznámil s Rosou Luxemburg, Adolf Warski a Karlom Radekom. V roku 1896 odišiel z gymnázia. V roku 1898 ho za politickú činnosť zatkli a poslali do Kajnogorska. V rokoch 1905 až 1907 bojoval v radoch boľševikov vo varšavskom povstaní. Po jej porážke putoval zase do vyhnanstva na Sibír. Tu sa zoznámil s Levom Trockým. Nakoľko vo vyhnanstve sa mohli voľne pohybovať, neboli strážený ani zatvorený, viackrát ušiel do Varšavy. V roku 1906 sa zjazde Ruskej socálno demokratickej strany v Štokholme zoznámil s Leninom a zvolili ho do ústredného výboru. V roku 1910 sa na ostrove Capri zoznámil s Maximom Gorkým. V tom istom roku sa vrátil do Poľska a organizoval ilegálne hnutie. Počas revolúcie v roku 1917 si poruštil meno na Dzeržinskij. 17. novembra schválili jeho návrh na vytvorenie tajnej polície na potieranie nepriateľov revolúcie. Vznikla smutne známa ČEKA, a na jej čelo zvolili Dzeržinského. Je jedným zo strojcov červeného teroru, mnohých masových vrážd a boľševických represálií počas Ruskej občianskej vojny v rokoch 1917 až 1922, kedy dal povraždiť niekoľko stotisíc ľudí. V roku 1921 si ČEKA zmenila názov na GPU (Gosudarstvennoje političeskoje upravlenie), Štátnu politickú políciu. Od roku 1923 sa volala OGPU, a v roku 1934 sa po zlúčení s komisariátom vnútra premenovala na NKVD. Bol blízkym spolupracovníkom Lenina, no do mocenských bojov sa neangažoval. Po smrti Lenina ho poveril Stalin vedením Najvyššej rady národného hospodárstva a zároveň sa stal členom politbyra ruskej boľševickej strany ÚV VKS(b). 20. júla 1926 vystúpil na pléne Ústredného výboru ostro proti Pjatkovovi a ľudovému komisárovi pre poľnohospodárstvo Kamenevovi. Dve hodiny po prejave ho ranila mŕtvica a zomrel. Tvrdí sa, že bol zavraždený, v kancelárii vraj sa našiel papier s nápisom „Tak končia zradcovia“. Jeho smrť nebola dodnes vierohodne vyjasnená. Jeho telo pochovali do Kremeľského múra. Štefan Rencz