Alexej Smirnov

Alexej Makarovič Smirnov 28.2.1920 Danilov, Jaroslavská oblasť – 7.5.1979 Moskva Zaslúžilý umelec Ruskej federatívnej republiky. Od detstva chcel byť hercom. Začal navštevovať hereckú školu pri Leningradskom divadle hudobnej komédie a po jej skončení pracoval niekoľko rokov ako estrádny herec. V tom čase sa zblížil so svojou susedkou Lýdiou Maslovou. Chceli sa vziať, no začala sa vojna. Alexej sa dostal do vojenskej rozviedky a bol vyslaný do tyla nepriateľa. Za svoje zásluhy bol vyznamenaný Radom Slávy 2. a 3. stupňa, Radom červenej hviezdy a ďalšími. Ukončiť vojnu v Berlíne sa mu nepodarilo, v jednom z bojov v r. 1945 bol zranený a po vyliečení uvoľnený do civilu. Poranenie spôsobilo, že už nemohol mať deti a preto sa s Lýdiou rozišiel, aby si mohla založiť riadnu rodinu. V r. 1946 sa rozhodol vrátiť sa na scénu a bol prijatý do hereckej skupiny Leningradského divadla hudobnej komédie. Spočiatku mu zverovali postavy v masových scénach alebo jednoduché vedľajšie úlohy. Diváci a najmä deti si ho všimli a zamilovali aj v týchto postavách. Postupne mu pribúdali v repertoári ďalšie postavy a medzi nimi aj prvá dramatická – Peter I. V divadle dlho o jeho vojenských zásluhách nič nevedeli. Až na hosťovačkách, kde sa pri jednej príležitosti zdravil so samotným maršalom Žukovom, sa o nich dozvedeli jeho kolegovia. Maršal osobne prišiel na ich predstavenie a pozval Smirnova na banket. Pokiaľ sa jedná o súkromný život – zostával sám, hoci jeho matka by bola nejakú nevestu dávno prijala. Smirnov vedel aké sú jeho možnosti založiť si rodinu, preto začal hľadať dieťa, ktoré by si mohol adoptovať. V domove pre postihnuté deti našiel drobného mládenčeka Ivana s vrodenou chorobou srdca, ktorý mu prirástol k srdcu. 7 rokov bojoval o jeho adopciu. Keď sa mu to skoro podarilo, pokazil všetko sám. Koncom 50-tych rokov dostal príležitosť vo filme Jurija Ozerova „Kozácky veliteľ“ (Kočubej). Prizval ho, aby v tejto inak serióznej snímke rozveselil publikum. To sa mu samozrejme podarilo a otvorilo mu to dvere do sveta filmu. V r. 1961 sa na plátna kín dostali dva filmy, ktoré mali ohlas u publika. Širokú popularitu dosiahol najmä vďaka filmom Leonida Gajdaja. Z jeho najúspešnejších filmov možno spomenúť snímky „Pruhovaná plavba“, „Maskovaný hrdina“ L. Bykova, „Cudzím vstup zakázaný“ Elema Klimova, „Operácia „Y“ a druhé príhody Šurika“ Leonida Gajdaja, „Doktor Jajbolí“ R. Bykova a ďalšie. Hoci nestvárňoval výlučne hlavné postavy, nebolo človeka, ktorý by ho na ulici nespoznal deťmi začínajúc, dôchodcami končiac. No pre vnútornú spokojnosť túžil zahrať si nielen komické ale aj vážne postavy. Takú možnosť dostal v kijevskom filmovom štúdiu pri natáčaní filmu „Rozviedčik“. Film však bol vnútorne slabý. Pri natáčaní sa však zoznámil s Leonidom Bykovom, ktorý mu o niekoľko rokov neskôr ponúkol postavu mechanika veliteľa v „Spievajúcej eskadre“. Dokázal v nej, že je schopný zvládnuť aj iné postavy. Žiaľ svojho režiséra stretol veľmi neskoro. Jeho v podstate ťažký a smutný život sa podpísal na jeho zdraví. Pre zdravotné problémy nemohol prijať ponuku Bykova, zahrať si v jeho ďalšom filme „Idú vojaci, idú“. Jeho poslednou veľkou prácou sa stala komédia československého režiséra O. Lipského „Sólo pre slona s orchestrom“. Posledné roky jeho života sa niesli v znamení tragédie. Oženil sa ženou, matkou dvoch malých detí, ale neprinieslo mu to šťastie. Z divadla odišiel, filmovať ho nepozývali, vďaka alkoholu žena od neho odišla, nebolo prečo žiť. K tomu sa pridružili znovu zdravotné ťažkosti. V r. 1978 prekonal srdcový záchvat a v nemocnici strávil takmer pol roka. Za celý ten čas si na neho okrem Leonida Bykova nikto nespomenul. Avšak necelé 2 týždne po návšteve Bykov tragicky zahynul pri nehode. O jeho smrti mu povedali, až keď ho prepúšťali z nemocnice. Hoci lekári mysleli, že s odstupom času túto informáciu prijme lepšie, Smirnov odišiel do izby, ľahol si a ... zomrel.