Viliam Šalgovič

Viliam Šalgovič bol československý komunistický politík, jeden z hlavných predstaviteľov konzervatívneho prúdu v KSČ, ako aj člen kolaborantského prosovietskeho krídla v strane v čase okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Bol poslancom Národného zhromaždenia ČSR na prelome 40. a 50. rokov, potom dlhodobý poslanec slovenského národnej rady a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia až do roku 1989.

Krátko po nežnej revolúcii v decembri 1989 opustil politickú scénu. Narodil sa v obci Ružindol, okr. Trnava 12. decembra 1919. Vyučil sa za typografa. Počas druhej svetovej vojny slúžil v armáde Slovenského štátu. V roku 1943 dezertoval a prešiel k Červenej armáde, kde neskôr absolvoval vojenské učilište. V ZSSR potom pôsobil ako osvetový dôstojník v 1. československom armádnom zbore. V tom čase sa údajne aj stal dôstojníkom NKVD (sovietskej tajnej polície). Po oslobodení bol v rokoch 1945 - 1951 spravodajským dôstojníkom československej armády a blízkym spojencom Bedřicha Reicina. Vo voľbách roku 1946 sa stal poslancom slovenského národnej rady. V roku 1948 bol zvolený do Národného zhromaždenia za KSČ vo volebnom kraji Bratislava. Zasadal tu do konca funkčného obdobia, teda do ďalších volieb v roku 1954. Do SNR sa potom vrátil roku 1962 a mandát v nej obhájil vo voľbách roku 1964.

V rokoch 1946 - 1989 sa zúčastňoval zasadnutí Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V rokoch 1950 - 1962 a od roku 1975 do roku 1990 bol členom Ústredného výboru KSS. V rokoch 1958 - 1962 bol aj vedúcim oddelenia ÚV KSS. V medziobdobí, v rokoch 1962 - 1968 a 1970 - 1975 bol podpredsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS. Od roku 1975 členom predsedníctva ÚV KSS. Šalgovič zastával aj stranícke posty v celoštátnej komunistickej strane. 12. zjazd KSČ ho zvolil za člena Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ. V tejto funkcii ho potvrdil 13. zjazd KSČ aj 14. zjazd KSČ.

Po 15. zjazde KSČ sa stal členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. 16. zjazd KSČ a 17. zjazd KSČ ho na tejto pozícii potvrdil. V roku 1968 (jún až august) bol námestníkom ministra vnútra ČSSR a patril do skupiny funkcionárov, ktorí sa podieľali na plánovaní invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Počas normalizácie jeho politická kariéra pokračovala. V roku 1969 bol československým vojenským atašé v Maďarsku. V rokoch 1975 - 1989 bol poslancom a predsedom slovenského národnej rady a od roku 1975 tiež predsedom slovenského Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva.

V roku 1969 mu udelili Rad práce, v roku 1973 Rad Víťazného februára a v roku 1979 Rad republiky. Po vzniku federácie zasadol do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. Do federálneho parlamentu ho nominovala Slovenská národná rada. Mandát obhájil vo voľbách roku 1971, 1976, 1981 a v roku 1986. V poslaneckej funkcii zažil nežnú revolúciu, po ktorej v decembri 1989 odišiel z verejných postov. 6. februára 1990 v Bratislave, z obáv o následky svojich činov (vlastizrada), v pivnici svojej vily spáchal samovraždu.

Štefan Rencz

Autor: cicis