Alexandra Fjodorovna Hessenská, pôvodným menom Victoria Alix Helena Louise Beatrice von Hessen und bei Rhein (Alix) bola pôvodom Hesenská princezná, a sobášom s Mikulášom II., sa stala poslednou ruskou cárovnou.
Po boľševickej revolúcii v Rusku v roku 1917 bola spolu s manželom a rodinou zavraždená 17. júla 1918 vo vyhnanstve. Narodila sa 6. júna 1872 ako Victoria Alix Helena Louise Beatrice von Hessen und bei Rhein, ako štvrtá z piatich dcér (šiesta z celkovo siedmich detí) hessenského vojvodu Ľudovíta IV. a jeho manželky, druhej najstaršej dcéry britskej kráľovnej Viktórie Alice. Keď mala šesť rokov, zomrela jej matka, ktorá sa nakazila od svojich detí týfusom. Od tej chvíle boli hessenské princezné vychovávané na britskom kráľovskom dvore u svojej babičky z matkinej strany, kráľovnej Viktórie. Alix patrila k obľúbeným vnučkám Viktórie, ktorá ju nazývala "Sunny" (Slniečko).
Staršie sestry sa vydali do britských, nemeckých a ruských panovníckych rodín. Ako dvanásťročná odišla na svadbu svojej sestry Elly do Ruska, a tu sa prvýkrát stretla so šestnásťročným cárovičom Mikulášom, ktorý sa do nej vraj zamiloval na prvý pohľad. Až o desať rokov neskôr sa idylický príbeh naplnil ich sobášom. Alix, hoci cároviča veľmi milovala, dlho váhala, lebo bola hlboko veriacou luteránkou prestúpenie na pravoslávnu vieru. Považovala za veľmi závažný krok.
Neskôr všetky neblahé peripetie svojho života považovala za trest za tento krok. Ani Mikulášov otec, cár Alexander III., nebol naklonený tomuto sobášu, lebo mal pre Mikuláša vyhliadnuté iné nevesty, pretože právo pravoslávnej prikazovalo aby cárovič v okamihu prijatia vlády bol ženatý (s výnimkou, že by nebol ešte plnoletý). K svadbe privolil cár v tušení blízkej smrti (zomrel 1. novembra roku 1894). Sobáš prebehol v pochmúrnom prostredí štátneho smútku - cár Alexander III. zomrel tri týždne pred svadbou a čerstvý novomanžel sa stal zároveň aj novým panovníkom. Ich medové týždne prebehli v znamení tryzny za zosnulého monarchu. Počiatok ich panovania bol však poznačený veľkou tragédiou.
V priebehu korunovácie manželského páru 18. apríla roku 1896 vypukla na Chodynskom poli panika, v dôsledku ktorej zahynulo ušľapaním na 1400 osôb, a množstvo ďalších bolo zranených, nakoľko na počesť korunovácie bolo vyhlásené rozdávanie almužien. Obrovský dav ktorý sa nahrnul, nebolo možné zvládnuť. Cár a cárovná chceli na výraz smútku zrušiť plánovaný program osláv, avšak ich okolie mladého cára presvedčilo program dodržať. Verejnosť to ale chápala ako výraz povýšenosti a necitlivosti k utrpeniu ľudu.
Celá tragédia akoby predznamenala priebeh Mikulášovho panovania a bola aj jednou z námietok proti jeho kanonizáciu v roku 2002. Prvých desať rokov vlády a manželstvo bolo vcelku šťastných a Rusko spelo pomocou reforiem k európskym štandardom. Svojim dielom prispela k zmenám aj mladá cárovná, ktorá cez okázalú zbožnosť nezabudla na svoju výchovu v liberalizujícom britskom prostredí.
Tiež cársky rodinný život bol vcelku šťastný, manželia sa hlboko (aj cez prísnu viktoriánskou výchovu i fyzicky vášnivo) milovali, spájalo je aj súznenie pováh. Po štyroch dcérach prišiel 12. augusta 1904 na svet vytúžený následník trónu, cárovič Alexej. Šťastie rodičov však bolo skalené dedičnú hessenskou chorobou, hemofíliou, ktorú dlho očakávaný syn trpel. Roku 1913 pri oslavách trojstého výročia panovania Romanovcov, sa zdalo, že pred cárskou rodinou aj celým Ruskom leží perspektívnu budúcnosť.
O rok neskôr však prišla prvá svetová vojna, a počas dvoch rokov bola elita ruskej armády vybitá na bojiskách. Udalosti sa už hnali mimo cársku rodinu a vo februári 1917 zvrhla februárová revolúcia cára a nastolila republiku. Cárska rodina bola najprv internovaná v Cárskom Sele a došlo k rokovaniam o jej odchode do Veľkej Británie. V lete 1917 však Rodinu odviezli do vyhnanstva na Sibír. V meste Tobolsk ju zastihol novembrový boľševický prevrat, a v apríli a máji 1918 ju odviezli boľševici najprv cára s cárovnou a potom aj ich deti do uralského mesta Jekaterinburgu, kde sa stal ich poručníkom boľševik Jakov Jurovskij.
V tomto meste sa bývalý panovník stal figúrkou v hre boľševickej tajnej služby, neslávne preslávené Čeky. Jej provokatér ponúkol cárskej rodine útek z boľševickej internácie, keď sa označil za výrazného člena monarchistického sprisahania. Mikuláš mu uveril, a tým bol nad ním i jeho rodinou prakticky podpísaný rozsudok smrti.
V utorok 17. júla 1918 v skorých ranných hodinách prišlo popravčie komando a odviedlo cársku rodinu do suterénu domu a zahájilo paľbu. Prvý zomrel Mikuláš, ktorého odpravil osobne Jurovskij, Alexandra Fjodorovna bola smrteľne zasiahnuté ako druhá. Zomrela s vedomím, že nedokázala zachrániť svoje deti. Smrť však nastala okamžite, takže cárovná už nevidela, ako boľševici dobili jej dcéry bajonetmi. O desať dní neskôr oslobodili Jekaterinburg jednotky československých légií, ale už bolo príliš neskoro pre Alix a jej rodinu.
Počas sovietskej diktatúry utláčaný ruský ľud začal veriť že Romanovci unikli vrahom a žijú niekde v zahraničí. Neskôr sa aj vynorilo niekoľko ľudí, ktorí o sebe tvrdili že sú členovia cárskej rodiny. V 90. rokoch v Jekaterinburgu bolo nájdených päť kostier o ktorých sa dalo predpokladať, že sú pozostatky cárskej rodiny. Chýbali ale dve kostry, ale tie boli nájdené v roku 2007, čo potvrdilo že nikto z rodiny neunikol vrahom. Pravoslávna cirkev a mnoho učencov, rovnako ako niektorí Rusi však neveria že nájdené kosti patria cárskej rodine.
V roku 1981 v zahraničí existujúca Ruská pravoslávna cirkev vyhlásila cára Mikuláša II, cárovnú a ich deti za svätých mučeníkov. 17.júla 1998, osemdesiat rokov po zmasakrovaní cárskej rodiny boli pozostatky znovu pochované v Katedrále sv. Petra a Pavla v Petrohrade. V roku 2000 bol Ruskou pravoslávnou cirkvou vyhlásený posledný člen rodiny Romanovcov za svätého. V roku 2008 najvyšší sú Ruska rehabilitoval posledného cára.
S použitím prekladov zo zahraničných zdrojov
Štefan Rencz
Autor: cicis .
