Leonid Iľjič Brežnev, sovietsky politik, sa narodil 19. decembra 1906, v Kamenskoje, dnes Dneprodzeržinsk Ukrajina, zomrel 10. novembra 1982 v Moskve. Od roku 1964 bol prvý tajomník, a od roku 1966 generálny tajomník ÚV KSSZ a predseda Prezídia Najvyššieho sovietu od 1960 do 1964 a tiež od 1977 do roku 1982.
Počas 18 rokov, keď bol Brežnev najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. Pod jeho vedením ZSSR nedokázal čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom.
Leonid Brežnev sa narodil v obci Kamenskoje na dnešnej Ukrajine v rodine kovorobotníka. Aj on začal pracovať ako robotník, po skončení strednej aj vysokej technickej školy. V roku 1935 bol inžinierom v metalurgickom závode v Kurskej oblasti. V 17 rokoch vstúpil do Komsomolu a o 6 rokov neskôr do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Tu už zastával stranícke funkcie na oblastnej úrovni. Počas 2. svetovej vojny bojoval na Kaukaze, Kryme, Ukrajine v Poľsku. Ako politický komisár Sovietskej armády sa zúčastnil na oslobodzovaní Československa. Po vojne pracoval v hodnosti generálmajora v politickej správe armády.
Začiatkom 50. rokov sa prepracoval do blízkosti Josifa Visarionoviča Stalina a stal sa členom Sekretariátu Ústredného výboru (ÚV) KSSZ. Po smrti tyrana a diktátora však stratil všetky vysoké funkcie a tri roky pracoval v Kazachstane. Opäť sa objavil v Moskve až v roku 1957 v súvislosti s bojom o Stalinovo miesto v Kremli, z ktorého vyšiel víťazne Nikita Sergejevič Chruščov a jeho ľudia, medziinými aj Brežnev.
V začiatkoch 60. rokov sa v sovietskom štátnom a vojenskom vedení uskutočnilo niekoľko významných zmien, ktoré vyvrcholili roku 1964 odstránením N. S. Chruščova. Po palácovom prevrate vymenovali Brežneva za prvého tajomníka ÚV KSSZ a jeho pozícia sa postupne upevňovala. Rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy. Do vedenia vniesol stabilné a pragmatické metódy práce. XIII. zjazd KSSZ roku 1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá sa stala neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu.
Brežnev chcel dostať ZSSR na pozíciu veľmoci popri USA. Vedúci predstavitelia ZSSR boli pripravený rokovať s USA o znížení stavu vojsk v Európe. Brežnev sa štyrikrát stretol s americkým prezidentom a medzi najvyššími predstaviteľmi vedúcich krajín NATO a Varšavského paktu boli podpísané zmluvy o obmedzení strategického zbrojenia SALT. Vrcholným výsledkom toho úsilia bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1975 v Helsinkách. Roku 1968 sa Brežnev hlavnou mierou pričinil o inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V decembri 1979 nariadil vstup sovietskych vojsk do Afganistanu, kde sa po palácovom prevrate uskutočnenom komunistami, rozpútal boj medzi stúpencami starej a novej vlády.
Nový režim, ktorý ZSSR podporil 100 000 sovietskymi vojakmi, nemal doma oporu, dokonca aj v samotnom Sovietskom zväze bola táto vojna veľmi nepopulárna. Ku koncu jeho vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a strnulosť sovietskeho režimu sa skončila až po nástupe Michaila Gorbačova roku 1985.
Autor: cicis .
