Peter Solan

Najvýznamnejší slovenský režisér"prednovovlnnej"
generácie.Jeho tvorba má ťažisko v 60.rokoch a bola násilne prerušená v období ranej normalizácie,kedy natočil niekoľko pozoruhodných dokumentov.
Narodil sa 25.4.1929.V roku 1953 absolvoval pražskú FAMU-obor réžia.Nasledujúce tri roky pracoval v krátkom filme,1956-celovečerný debut Čert nespí.V roku 1959 natočil prvú slovenskú detektívku Muž,ktorý sa nevrátil.Film Boxer a smrť z roku 1962 zasadený do prostredia koncentračného tábora si získal medzinárodný ohlas a priniesol Solanovi niekoľko medzinárodných ocenení.V nasledujúcich filmoch sa zameriaval takmer výlučne na psychologický žáner.Filmami Kým sa skončí táto noc/1966/a 20-40-60/1968/sa priradil k novej vlne.V prvom prípade sa realizácia opierala o snímanie záberov niekoľkými kamerami súčasne,pričom herci neboli vopred oboznámený o skutočnosti z ktorej kamery bude záznam použitý pri finálnom zostrihu,čím sa dosiahla väčšia prirodzenosť pri dlhých záberoch.V druhom prípade šlo o experimentálny film troch režisérov zostavený z troch poviedok,ktorých dialógy sa v každej poviedke opakujú.K hranému filmu sa vrátil až koncom 70.rokov,no filmy z tohto obdobia už nedosiahli taký ohlas ako v predchádzajúcej dekáde.


Autor: theremin

SVĚDECTVO FILMU
O JEDINEČNOSTI ČLOVĚKA
Retrospekcie filmovej tvorby Petra Solana sú vždy tak trochu neistým dobrodružstvom. Po rokoch zaradenia medzi ideologicky nespolehlivých, po róznych obdobiach v centre i na okraji zaujmu, sa Solan ironicky stavia k výročným pokusom o návraty, pocty, oslavné oceňovanie. V dnes už zabudnutej filmovej epizodě Deň výročia (1971), ktorú nakrútil podia jednej z mnohých satirických poviedok dramatika a scenáristu Petra Karvaša na tuto tému, naznačuje svoje presvedčenie o nezhrnutelnosti, teda nesamozřejmosti „niekoho" života a tvorby.
V případe Solana o tom svědčí postupné vymedzovanie pozície tvořivého hladačstva, programové odmietnutie jednosmernej, hotovej kariéry. „Vo chvíli, keď pojdeme po istotách, bude to naša najváčšia prehra," povedal v roku 1967, desať rokov potom, ako ešte plný entuziazmu začal bojovat s režimom o právo na vlastný filmový názor - například v štyri roky administrativně sabotovanom Boxerovi a smrti (1962), v sedem rokov riešenom Případe Barnabáša Kosa (1964), alebo v najviac oneskorenom, osem rokov schvalovanom a zdržiavanom filme Kým sa skončí táto noc (1965). Vyhranenosť životných postojov i tvořivého gesta, vytrvalé rozvíjanie vlastného projektu filmovej etiky - filmu ako občiansky, resp. spoločensky angažovanej výpovede - z neho urobili „typický případ" tvorců s otáznikom pri mene. Podia filmového kritika Pavla Branka sa v danom období stal Solan najšikanovanějším režisérom slovenského filmu.
Napriek režimu dohliadania a trestania počas celej kariéry sa však Peter Solan stal zároveň i držitelom niekolkých, najma žánrových prvenstiev v dějinách slovenskej kinematografie. Nakrútil prvú slovensku filmovú satiru (Čert nespí, 1956), detektivku (Muž, ktorý sa nevrátil, 1959), přesadil sa prvou psychologickou drámou z prostredia koncentračného tábora Boxer a smrť, aby nakoniec, po období normalizačného vyhnanstva (od roku 1970, v Studiu krátkých filmov) a návrate k hranému filmu, překvapil aj dětským filmomA poběžím až na kraj světa (1979). Tvorbu, ktorú náhle zviditelnila séria filmov do roku 1965, přitom odmietal chápať ako preteky so sebou samým a prekonávanie predošlých vrcholov - za ktoré sa považujú najma Boxer a smrť a Kým sa skončí táto noc. Základným parametrom Solanovho filmu ostávala sústredenosť na stále otvorené (citlivé) etické otázky a zároveň jeho diskrétna réžia, rozvíjanie nenápadného „štýlu napátia" a intenzifikácie filmového vypovedania o silách a slabostiach člověka v hraničných situáciách. Nespoliehal sa na efektnosť, kontroverznosť, trendy - len nakrúcal tiché filmy.
Filmárom sa podia vlastných slov stal náhodou, po přerušení štúdia medicíny a zároveň vďaka povojnovému kinu v rodnej Banskej Bystrici. Tam sa ešte stihol nasýtiť aj americkým filmom (Capra, Ford, Wyler). V roku 1949 začal študovat filmovú réžiu na pražskej FAMU., kde sa už viac debatovalo o sovietskom filme (Kalatozov). Filmovú fakultu absolvoval portrétom spisovatela Fráňo Král' (1954) aby sa v čase po smrti Stalina a Gottwalda začlenil - spolu so Štefanom Uhrom, Tiborom Vichtom alebo Martinom Slivkom - do prvej „nebezpečnej" vlny vysokoškolsky vzdělaných filmárov, ktorá doma nevyhnutné „narazila" na proviněné vedenie a umeleckú sterilnosť slovenského filmu.
Po návrate zo štúdií Peter Solan realizoval niekolko krátkých povinných cvičení (dokumenty, hrané agitky) pod hlavičkou Štúdia dokumentárnych filmov, v ktorom sa najprv testovali adepti hraného filmu. Solanov přechod k hranému filmu i riziko vstupu do nového žánrového pola kinematografie vystihuje skutočnosť, že satirou Čert nespí (1956) mohol pre istotu debutovat len spoločne s dalším, už praxou prevereným tvorcom Františkom Žáčkom. Adaptácia troch poviedok z rovnomennej knihy Petra Karvaša neponúkala Solanovi len krytie povolenou kritickosťou komunálnej satiry o neduhoch budovania socializmu (bytová otázka mladých, alkoholizmus na pracovisku), ale otvorila aj jeho celoživotnú filmozofickú tému pátrania po rozpore rozhodnutého a otvoreného, typického a jedinečného, resp. normálneho a stigmatizovaného - vo vztahu jednotlivca a spoločnosti. Scenáristickú spoluprácu s rodákom Karvašom od roku 1957 rozšířil o podobné intenzívny tvořivý dialog s Tiborom Vichtom, ktorý sa ale hned od práce na prvom scénáři Prv než sa skončí tento deň (predchodca nakrúteného filmu) stal trvalo problematickým. V 70. rokoch, po ideologicky motivovanom vyřadění zo Štúdia hraných filmov (spolu s Jurajom Jakubiskom), mohol Solan spolupracovat s Vichtom len na bezpečných objednávkových filmoch (Prečo chodia poza školu) alebo takmer „ilegálně" (Německá).
Evidovaný ako komplikovaný případ teda Solan od konca 50. rokov postupné rozvíjal svoju osobitú líniu filmového vypovedania - vlastný mikrožáner filmu ako případu. Filmové rekonštruovanie spoločenských prípadov, nezriedka odkazujúce na súdne prostredie (Tvár v okne,... a sekat dobrotu!) nechce žalovať, obviňovať ani odsudzovať. Film ako případ je pre Solana predovšetkým istým druhom svědectva. „Nechcem byť žalobcom ani sudcom Chcem byť iba svedkom, ktorý podia svojho najlepšieho vedomia a svedomic chce hovoriť o tom, čo o případe vie/' deklaroval v roku 1966. Svedčiť fllmon znamená problematizovať stav vecí - zneisťovať jasné stanoviska a rychle odsudky, pripomínať nové súvislosti, protirečenia, množením pohladov provokovat diváka k vlastným otázkám. Film by mal naznačovat vylúčené možnosti a zabudnuté nutnosti {Sedem svedkov, Balkón plný plienok). Solanove filmové svědectva dokumentujú rózne „situácie volby": čo všetko rozhoduje, keďje potřebné rozhodnut sa? Angažovanost u Solana neznamená vybrat si jednu stranu, ale zaujato obhajovat nestrannosť, t.j. mnohohlasnost
Pre Solana je film nástrojom zaujatého pátrania po jedinečnosti a nesamozřejmosti ludského správania, rozhodovania a konania - či už ide o boxera Komínka (Boxer a smrť) alebo o matku rozhodujúcu o osude svojho postihnutého dieťaťa (Malá anketa). Záleží mu na otvorenosti (rozpornosti) vnímania stavu vecí, na neustálom pýtaní sa na parametre osobnej zodpovědnosti. S pribúdaním filmov sa u Solana ako stále viae příznaková ukazovala právě miera jeho zaujatej a přitom nevtieravej participácie. Najviac charakterizuje jeho filmový štýl pozorného približovania sa, respekt k druhému, k neopakovatelnosti jeho životnej skúsenosti (volby). Tvoří určujúci modus jeho filmového myslenia.
Martin Kaňuch
FILMOGRAFIE / FILMOGRAPHY
Negativní vyvolávací proces / negative development process, 1951
(krátký dok. / short documentary)
Vianočný dar / Christmas present, 1953
(krátký dok. / short documentary)
Fráňo Král'/ fraňo král, 1954
(stredometrážny dok. / medium-length documentary)
Komu dóverovať? / whom to trust?, 1954 (krátký hraný / short feature)
Deti mieru/ the children of peace, 1955
(krátký dok. / short documentary, r./dir. R Solan, Roman Kalisky)
Trať volná / the track free process, 1955
(krátký dok. / short documentary)
Čert nespí/ the devil never sleeps, 1956 (r./dir. R Solan, František Žáček^ Muž, ktorý klopě / the man who knocks, 1956 (krátký hraný / short feature)
Muž, ktorý sa nevrátil / the man who never returned, 1959
Boxer a smrť / the boxer and death, 1962
Tvár v okne / a face in the window, 1963
Případ Barnabáš Kos / the barnabáš kos case, 1964
Kým sa skončí táto noc / before tonight is over, 1965
Sedem svedkov / seven witnesses, 1967 (TV)
... a sekať dobrotu/ ...and be good, 1968 (TV)
Burza / exchange, 1968 (krátký dok. / short documentary)
Dialog 20-40-60 (40 - poviedka z filmu) / dialogues 20-40-60 (40 -
story from the film), 1968
Malá anketa / small opinion poll, 1968 (TV)
Špinavé ruky / dirty hands, 1968 (TV)
Pán si neželal nič / sir did not ask for anything, 1970
Den výročia (z cyklu Súboje) / the anniversary day (from the series
duels), 1971 (TV)
Nadprirodzený dar (z cyklu Súboje) / supernatural gift (from the
series duels), 1971 (TV)
Slávny pes / the famous dog, 1971 (TV)
Nepokradneš / thou shalt not steal, 1973
(krátký dok. / short documentary)
Německá / německá process, 1974 (krátký dok. / short documentary) Poradila teta Beta / as aunt beta advised, 1974 (krátký hraný / short feature)
Prečo chodia poza školu / why they avoid school, 1976 (krátký dok. / short documentary)
Rozhovor o jednom centimetri nádeje / talking about one centimetre of hope, 1976 (krátký dok. / short documentary) Všetko má svoj čas / everything has its time, 1976 (krátký dok. / short documentary)
Architekt Dušan Kuzma / architect dušan kuzma, 1977 (krátký dok. / short documentary)
Len lístok polhej pošty / only a note from the field post 1977 (krátký dok. / short documentary) Balkón plný plienok / balcony full of nappies. 1978 (krátký dok. / short documentary)
katalog 44. MFF Karlovy Vary