True Štúr

Pátram po pravde - Štúr je mŕtvy, taká je pravda
Slovenský romantizmus nebol   literárne tak úžasný ako   napríklad slovenský   naturizmus alebo tak   skutočný ako napríklad   slovenský realizmus a tak   musím sa priznať, nikdy som   nemal nejako preň extra   zápal. Čítal som napríklad   kedysi Smrť Jánošíkovu od   Bottu, Marínu od Sládkoviča   či Kalinčiakovu   Reštavráciu, a nemôžem   povedať, že by sa mi tie   diela extra páčili, i keď   napríklad tá Reštavrácia   je brutálne aktuálna určite   aj dnes. Slovenský   romantizmus bol bojom za našu   slovenskú identitu medzi   európskymi národmi a tiež v   rámci vtedajšieho Uhorska, a   najlepším prostriedkom bol   jednotný jazyk. Tie začiatky   sa podarili. Paradoxne hlavne   po revolúcii sa toto obdobie   dosť zvýrazňovalo a   strašilo Maďarskom. Dnes je   všetko ináč. Maďarsko,   proti ktorému kedysi aj   štúrovci tak brojili, je   dnes snáď jediným   zástancom a ochrancom   Európy, nositeľom zdravého   rozumu a európskych hodnôt,   resp. hodnôt vyspelej   civilizácie. Hodnôt nie   tých moderných a   "pokrokových",   ktoré nám ordinujú   psychopati z Bruselu či   liberálne slniečka z   Beneluxu a Škandinávie, ale   klasických hodnôt   postavených na kresťanskej   morálke, gréckej filozofii a   rímskom práve. Nie práve   islamskom, nie na diktovaní   vierovyznania či názoru, či   nie na filozofii, že žena je   príručná batožina, s   ktorou si môžem robiť čo   chcem. Orbán, aký je-taký   je, ale vie ochrániť štát,   nebojí sa vzoprieť   diktatúre Bruselu,   Medzinárodnému menovému   fondu, či pomenovať veci   tak, ako sa majú, a aj keď   sa mu sem-tam ešte asi   niekedy prisní o veľkom   Uhorsku, ako politik začína   byť na úrovni. V čom mal   Štúr pravdu, tak neskôr k   jeho obracaní zraku na Rusko   a zvýrazňovaní potrebe   slovanskej vzájomnosti.   Keďže pre západ stále   budeme podľudia z   východných provincií, a pri   dnešnej antiruskej propagande   a nenávisti voči všetkému   ruskému, niečo na tej   slovanskej vzájomnosti asi   bude. Film je to odvážny,   avšak asi okato určený pre   mladú generáciu. Mixovanie   animovaného a hraného filmu,   temné farby a obskúrne   prostredie umocňovali silnú   atmosféru. Avšak starším   profesorkám a silne národne   cítiacim ľuďom asi nebude   príliš po chuti. Hneď   začiatok a pointa filmu, teda   pátranie po príčine smrti   Štúra, mi pripomenulo iný   film, Zabudnite na Mozarta,   ktorý je na tom podobne,   vyšetruje sa smrť Mozarta.   Inšpirácia je tu jasná.   Hrobári hovoria, že   "písaním nikto nikomu   nikdy neublížil", o tom   by mohla byť obrovská   polemika. Prichádza rušivá   videohra, to bol skutočne   zbytočný moment. Boli tu aj   humorné situácie, ako keď   Hurban hovorí, že bol   génius vo všetkom, ale ako   básnik mizerný. Alebo v   rozhovore s Hodžom,   "ypsilon uznávate?"   - "Ako kedy." Herci   boli výborní a Robo Roth, aj   keď ho moc nemusím, tu bol   fakt excelentný. Koniec sa   dal aj čakať, že to tak   bude. Odmyslím si, že to bol   dokument, že to bol   "true" príbeh o   "true" Štúrovi,   odmyslím si troška to   brnkanie na národné city,   odmyslím si, že to vlastne   bolo o reálnej postave, keď   to beriem ako pokus o svojskú   avantgardu a niečo nové, čo   vo slovenskom filme možno   nebolo, bol to celkom   zaujímavý experiment

Poutavě vyprávěné osudy a   osobnost významného   slovenského národního   buditele, velkého muže,   vzdělance, romantika a   nadšence, natočené navíc   nevšední černobílou   technikou, vyvolávají v   dnešní době související   otázky, tak třebas hned   první a základní: Kde jsou   dnešní národní buditelé,   jichž je znovu v dějinách   nejvíc zapotřebí? Vždyť   již sám titul tohoto   hraného dokumentu o této   potřebě nových národních   buditelů svědčí nejlépe,   neboť je paradoxně nadepsán   - anglicky. Angličtina vůbec   proniká zbytečně a   nezdravě všude, dokonce i do   názvů ryze českých   televizních stanic (Prima   Love, Family atd.), do   běžné mluvy, ta   angličtina, jíž například   moji rodiče vůbec   nerozumějí a tím pádem už   nerozumějí ani dnešnímu   světu - a kde tedy vlastně   zůstávají všechny ty   národní jazyky, za jejichž   existenci a přetrvání se   velikáni ducha, jako byl   Ľudovít Štúr, kdysi brali?   K čemu tedy bylo jeho marné   úsilí? Štúr je sice   vyzdvihován, připomínán -   ale v dennodenní praxi je   jeho odkaz a dílo hanebně   přezíráno. Tento muž   nakonec zahynul při nehodě   na lovu. Nějaký moudrý Ind   by tedy řekl, že ho dostihly   následky jeho vlastních   špatných skutků, protože   zabíjel a sám byl zabit.   Stejně tak mohou jednou   zahynout i naše národní   jazyky - na následky našich   vlastních neprozřetelných   činů.