Papírové hlavy

Dokiaľ sme vlastne slobodní?
Ak niekto dnes skritizuje podobný dokument, je   hneď bolševik, komunista a ja neviem čo ešte.   Režimy sa možno menia, ale ľudia sú stále   rovnakí. Sú lepší a horší. Sú takí čo   vždy pomôžu a ukážu silu ľudskosti a sú   takí, čo využívajú akúkoľvek dobu vo svoj   prospech, alebo ešte horšie k zlému. Je mi   jasné, že za socializmu to nebola idylka, ale   komu veriť? Dejepisu a rôznym disidentom, či   rozprávaniu bežných ľudí, ktorí to prežili   a na tú dobu nespomínajú vyložene najhoršie.   Na začiatku dievčina hovorí, že slobodní sme   už preto, lebo nepociťujeme strach. Skutočne?   Možno nie z tajných, či represií, ale zas dnes   mnoho ľudí prežíva strach zo straty   zamestnania, či zaplatí účty za kúrenie,   elektrinu, bývanie, vodu, či uživí svoje malé   deti, má strach z nekonečnej byrokracie.   Začiatok tohto dokumentu začína tak, že sa   predvádza zopár ostrých týpkov s papierovými   hlavami. Niečo tak nevkusné len tak nevidieť a   je to jeden z najhorších filmových zážitkov,   s akými som mal tú česť. Neskutočne   tendenčný a brutálne jednostranný dokument,   pretkaný dobovými výjavmi a prekladá to   politickými procesmi a brutalitou. Začína to   vlastne vysporiadaním sa po vojne s Nemcami. Čo   ale vlastne čakali? Po tom všetkom čo sa   odohrávalo na východe. Pokračuje procesmi,   Pražskou jarou a končí prevratom. Že   policajná brutalita? No, keď to porovnáme ako   zatočili s revolúciou v Číne na Námestí   nebeského pokoja. Nakoniec tie výjavy v tom   parku a čo nás čaká, no štipka vizionárstva   tam aj bola, i keď zrejme nechceného. Nič nie   je také čiernobiele, skôr rôzne odtiene   šedej. Je pekné, keď sa autor snaží natočiť   svojský dokument so svojim pohľadom, ale toto   bola skutočne doslova propaganda. Možno sa raz   dočkáme niečoho podobného o kapitalizme,   imperializme či neoliberalizme