De uskyldige

  
To je krásný příklad toho, co nemám   rád. Nevím, zda dát plný počet nebo čistou   nulu. Děti to zahrály skvěle, má to perfektní   „hudbu“, a kamera si občas pohraje. Na druhou   stránku je to strašně pomalé a roztahané.   Musím přiznat, že jsem se místy nudil. Takže   dám čistý průměr a je to.  
Ještě bych   rád dodal, že to, co je někde uvedeno jako   chyba chybou není. Je to tak natočeno úmyslně,   stejně jako některé další záběry z pohledu   děvčátka Aishy.  
 

 

Prečo by sme aj u nás doma nemohli mať to, čo   majú v Amerike ?! - povedal si možno Eskil Vogt,   a tak nám ponúkol snímok o štyroch deckách s   nadprirodzenými a nadzmyslovými schopnosťami,   žijúcich na jednom nórskom sídlisku u lesa.   Dajme na bok fakt, že odvtedy, ako sa istá   Carrie Whiteová stala hlavnou hviezdou večera na   istom pamätnom maturitnom plese, už uplynulo   veľa času, a toto námetové ložisko filmárski   kolegovia spoza Veľkej mláky vyťažili viac   než dôkladne - Príbeh o deťoch, ktoré   objavujú, testujú, a využívajú svoje   "dary" (no nedokážu ešte celkom   presne rozlišovať hranicu medzi dobrom a zlom, a   neuvedomujú si následky svojich činov), ešte   stále dokáže upútať - obzvlášť, ak je   zasadený do iného kultúrneho prostredia, kde   tamojší tvorcovia nemajú problém tnúť do   živého, a do svojich diel vkladať aj nejakú   tú pridanú hodnotu - no za takýchto okolností   by sa dalo čakať, že sekundárna sociologická   sonda do súčasného stavu severskej spoločnosti   zájde o čosi hlbšie, než len do toho, že tie   deti vyrastajú v neúplnych rodinách len so   svojími matkami, alebo, že multi-etnickú tenziu   tu zosobňuje len jeden plavovlasý výrastok na   ihrisku (večná sláva klišé !), ktorý je -   podľa očakávania - náležite vytrestaný,   zatiaľ čo inak sa tu predostiera harmonická   pohodička plná vzájomnej tolerancie, kde lev   vylihuje vedľa baránka ... Stopáž je zbytočne   našponovaná, malí herci hrajú podľa svojich   schopností a možností (ktoré - povedzme si   otvorene - nie sú ktovieako širokospektrálne),   a odchovancov obdobných filmov z americkej   produkcie zrejme značne sklame aj samotný   záver, keďže žiadne vizuálne ohromujúce, a   emočne ochromujúce dramatické završenie sa v   ňom nekoná, a namiesto úžasných kúskov z   oblasti telekinézy (a teda aj z oblasi   špeciálnych filmových efektov) prichádza len   čerenie vlniek na vodnej ploche a upadnutie do   limba, pričom celá koncovka vyšumí akosi do   stratena ... Severskú kinematografiu mám rád,   no ak už je reč o mladých jedincoch,   obdarených nadprirodzeným potenciálom v   škandinávskych reáliách, tak tieto   koprodukčné Neviniatka ma oslovili podstatne   menej, než ako sa to podarilo slečne Thelme   spred piatich rokov, kde spoluautorom scenára bol   paradoxne aj sám Vogt.