Buddenbrookovci [TV inscenace]

Buddenbrookovi představují rodinnou kroniku čtyř generací německých obchodníků Buddenbrooků. Děj se odehrává v letech 1835-1876 v rodišti Thomase Manna - v severoněmeckém Lübecku. Zakladatelem obchodnické firmy je podnikatel Buddenbrook. jeho přičiněním vznikl prosperující podnik, který však po letech skončil krachem. V jeho vedení se dále vystřídali Hanz, Thomas a Hanno Buddenbrookovi. Příběh zachycuje množství různých postav, líčí život rodinných příslušníků a německou společnost se vším, co život přináší - úspěch, radost ze života, rozčarování a smrt.

Na otázku, čo bolo v triptychu BUDDENBROOKOVCI najsilnejšie, by väčšina divákov odpovedala – herectvo. Tlmené, intimitou predkamerového priestoru zjemňované a jednako vnútorne dramatické herectvo Štefana Kvietika ako posledného veľkého šéfa rodinného podniku Tomáša Buddenbrooka; na širokej palete vyjadrovacích prostriedkov rozohrávané charakterové herectvo Emílie Vášáryovej, hrajúcej tentoraz vyslovene nevašáryovskú rolu pasívnej a zanedbávanej ženy; Strniskovej prejav prísnych a diskrétnych čŕt komornej Jungmannovej; citlivo modelovaná kreácia starej panej Buddenbrookovej v podaní Márie Kráľovičovej...

Naozaj, po tri pondelkové večery sme so striedavými, prevažne však tými najlepšími dojmami prežívali rodinnú kroniku patricijského rodu Mannových Buddenbrookovcov. A buďme úprimní – obdivovali sme hereckú prácu: kde sme sa nemohli pokochať dokonalým výsledkom (a boli tu i tam aj také, najmä tam, kde sa nesprávne volilo obsadenie), dalo sa kvitovať aspoň úsilie. Lebo vďaka režisérovi Vidovi Horňákovi bolo toto úsilie skoncentrované na jeden nie bezvýznamný cieľ – podriadiť každý herecký prejav požiadavkám kamery, zbaviť sa divadelne zdôrazňovaných hereckých znakov, odnaturalizovať vyjadrovacie prostriedky a dať nám pocítiť rozkoš z hereckého detailu, ktorý divadlo poskytnúť nemôže a ktorý zákonite nahrádza absentujúci živý kontakt vnímateľa s účinkujúcimi. Spomeňme takých hercov, ako je Božidara Turzonovová (Gerda) alebo Ivan Rajniak (riaditeľ poisťovne): Turzonovovej aristokratická, chladná a krásna žena a Tomášova manželka opriada svoje tajomstvá maskou studenej lásky k hudbe, čo dosahuje herečka prostriedkami absolútne úspornými, naozaj filmovými, naozaj nedivadelnými; a pritom poznáme jej javiskové kreácie, plné divadelného vzruchu a života, expresívne a kontúrovité podľa všetkých kánonov masky a koturnu. Alebo Ivan Rajniak: široko gestikulujúci mím na javisku stáva sa tu hercom decentných pohybov a výrazu tváre – veľká filmová figúra na malom priestore. Ostatne, mnoho nového napovedal svojou kreáciou najmladšieho Buddenbrooka Kristiána aj Ivan Mistrík, s ktorým sme sa po prvých dvoch dieloch triptychu akosi nevedeli zmieriť práve pre teatrálnosť jeho prejavu; ale prišiel diel tretí, ten, kde boli všetky postavy fyzicky oveľa staršie od svojich predstaviteľov a kde bolo treba modelovať postavu takpovediac od nuly, a tu sa Mistríkov Kristián odrazu zmenil o pekných pár desiatok stupňov: stala sa z neho filmová a nie divadelná postava. To všetko vďaka spomínanému uvedomeniu si a rešpektovaniu filmovo-televízneho špecifika, o ktorom sa nedávno toľko popísalo a pohovorilo a ktoré už – chvalabohu – začínajú rešpektovať viacerí tvorcovia, režiséri aj herci, medzi ktorých patria aj viacerí z tvorcov Buddenbrookovcov. (Zámerne sme medzi nimi nespomínali Ladislava Chudíka, ktorý hral v prvom diele postavu syna zakladateľa podniku, Jána Buddenbrooka mladšieho: Chudík tu rozohral partiu rodového kmeťa prostriedkami, ktoré boli práve televízne nesmierne pôsobivé; ale u tohto herca sme boli už aj predtým navyknutí prijímať kamerovú postavu ako kamerovú a javiskovú ako javiskovú: jeho Ján Buddenbrook takmer absolútne zvierohodnil postavenie a budúce osudy rodiny; aj vďaka tejto kreácii mohol neskôr Štefan Kvietik modelovať svojho Tomáša ako prísneho a pre svoju nezmieriteľnosť s novým ponímaním podnikania vo svete tragicky končiaceho uzatvárateľa rodu.)

Lenže slovenskí herci, na prácu ktorých pejeme tu priam ódy, nehrávajú horšie a s menším posvätením ani inokedy. Koľko sme len v poslednom čase videli diel, kde herectvo nebolo tou menej hodnotnou zložkou inscenácie, a jednako sme sa ňou nemohli nadchnúť. Chýbala jednoducho jednota zložiek, ich proporcionálne zastúpenie. A tu odrazu prichádza režisér Vido Horňák s dobre urobenou dramatizáciou románu, ktorý zaujme všeličím iným (napríklad vyhraneným, dialekticky a komplexne historicky ponímaným výkladom spoločenských premien v devätnástom storočí – výkladom autora metódy blízkej metóde gorkovskej), ale z hľadiska „divadla“, presnejšie – z hľadiska apercepcie zobrazeného procesu vývinu vzťahov skúmaných postáv zaujme predovšetkým svojím dramatickým príbehom, udalosťou či udalosťami, ktoré demonštrujú spoločenský vývin, jeho premeny. Toto dramatické skonkrétnenie dejín, kde proti novo a dravo ponímanému podnikaniu stojí triedne pokrytecká, ale zo stavovského hľadiska prečestná zásada podnikať tak, aby mal človek čisté svedomie (a práve tento dialektický anachronizmus spôsobí krach rodu Buddenbrookovcov), musí v televízno-dramatickom diele dostať istú podobu, na dosiahnutie ktorej treba mať aj schopnosti, aj skúsenosti. A tie rozhodne nechýbali Jaroslavovi Dietlovi, ktorý Mannov román dramatizoval. Nebál sa epičnosti štylizovaného kronikárčenia. Ale vedel čo musí v adaptácii zostať z hľadiska dramatického, z hľadiska televíznej drámy. A na takto upravenom priestore sa dobre tvorilo cieľavedomo pracujúcemu režisérovi a dostatočne adaptabilným, väčšinou vynikajúcim hercom.

Pravdaže, za vrelým prijatím sympatického, divácky účinného a medzeru v dobrých televíznych „príbehovkách“ zapĺňajúceho diela nemožno nevidieť štrbiny, ktoré sú, žiaľ, prevažne z tých, čo sa opakujú: štúdiová stiesnenosť (hoci Rjachovského scéna robila čudá vo vynaliezavosti, ako sa vyhnúť exteriéru), nerovnomerná pripravenosť hercov, vyplývajúca akiste z malého počtu kamerových skúšok, tu i tam lacné efektníčenie, ktoré sa tu prejavilo najmä v závere, keď doteraz štýlovo čisto pracujúca kamera odrazu rozfázovala Tomášovu smrť a divák sa mohol pohoršiť: veď vieme, čo sa deje, načo to dávať po lopate? Ale aj chladnokrvný kritik vie odpustiť drobné hriechy zaujímavému, pôsobivému a užitočnému dielu, akým Buddenbrookovci rozhodne sú.Thomas Mann, Jaroslav Dietl a tvorcovia kamerového diela – toto je v danom prípade nie iba chronologické poradie pôvodcov, to je aj poradie hodnôt. Nie rebríček, ale poradie, na začiatku ktorého stojí nesporne Mannova akvizícia – pútavý príbeh s permanentnou latentnou drámou uprostred.

KRET, Anton. Najväčšia akvizícia: príbeh. Buddenbrookovci v bratislavskej televízii. Nové slovo, týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo. 1975, roč. 17, č. 6 [6. únor], s. 9. [upraveno]

Dramátizácie románu Thomase Manna. Autor na sudoch patricijskej rodiny konzula Buddenbrooka dokumentuje kultúrny a sociálny úpadok nemeckého meštiactva na konci 19 storočia.
Slovenská televize