Cinka Panna, Dir.:D.Rapoš, 2008
Projekt scenáristu Ľ.Slivku,   režiséra D.Rapoša a   jakubiskovského, idylicky   výtvarného kameramana   J.Ďuriša je zámerom zrejme   snahou o svojbytný   romantický žáner.
Historická postava Cinka   Panna je cigánskou   madonnou-primáškou,   nositeľkou legendy z   osemnásteho storočia.
V strede príbehu je   huslistka, ktorej   romantizujúci svetabôľ   rozvíjajú vo voľnej   interpretácii skôr ženské   emancipačné gestá : zlaté   husle v mužskom prestrojení,   aby sa primáška vyhla   "spoločenskému   zarámovaniu" a   predsudkom.
Film   D.Rapoša však nechce byť   ani historicky verným, ani   historizujúcim. U D.Rapoša   je skutočnú postava   funkčná ako zámienka k   rozkošatelej baroknej   interpretácii témy. Škoda,   že historické či prírodné   kulisy nejdú ruka v ruke s   originálnejšie vystavanou   postavou - či vtipne   vypointovaným príbehom.   Chýba čo i len náznak   modernejšieho, nie   doslovného chápania   reality.
Hlavnú   postavu stvárňuje spontálna   gruzínka Anna Giorbiani až   "naprirodzene   realisticky".
Postava kováča je   orientáciou (M.Dejdar)   lišiacky prefíkaná. Z   povahy vedmy Preodi Daj je   cítiť starostlivá veselosť   Z.Krónerovej. Drobnokresba   epizóznych rolí je tiež   barokujúcim zámerom v duchu   akejsi felliniovskej   imaginatívnosti. Samozrejme   len vonkajškovej,   proklamovanej a s chýbajúcou   realizáciou vo vnímaní   diváka.
Najprirodzenejší je v   tomto úsmevnom a ľahkom   žánri od prírody komický   M.Huba, vždy s nadhľadom, i   seriózne svojský.
Jeden s nadhľadom   napísaný a zahraný part je   logicky pre vyznenie   filmového celku diela veľmi   nedostatočným zistením.
Aké boli divácke ohlasy?   Najviac emociálnych kritík   film D.Rapoša utŕžil   logicky z rómskej strany.   Niekoľko rómov dokonca   vážne a rozhorčene   napísalo o tom, ako a prečo   sa urobí film o rómoch bez   rómov.
Sám autor   réžie D.Rapoš ešte pred   premiérou hypoteticky   podmienil prijatie filmu Cinka   Panna ako výsledok reakcií   na vlastný testovaný projekt   citlivosti spoločnosti k   "prvému rómskemu   veľkofilmu".
Výsledkom reakcie   divákov sú obavy, ktoré sa   zrejme aj naplnili. Celkovo   film zaznamenal mimoriadne   málo pozitívnych ohlasov a v   kinách bol vyloženým   prepadákom, distibúcia DVD   sa vyhla maloobchodnej sieti a   produkt putoval rovno do   trafík.
Film   nevyšiel,pretože sa vymkol z   rúk už svojím dosť   nepremysleným zámerom - pri   spracovaní námetu a   scenáristickej realizácii   "pointovanej výlučne do   barokného svitu úchvatne   idilických nálad", ale   bez kontextu.
Držať   latku filmovosti a reality s   náročnosťou súčasného   domáceho diváka nie je krok   automatický.
Hudobný   film musí vedieť čo je   synchrón (nie aby sa divák   bavil počítaním a   hodnotením   asynchrónnosti).
Historický film musí   chcieť byť iný ako   rozprávanie telenovely (tento   film má ďaleko aj k tomuto   žánru).
A pozývať   emocionálne založených a   nespútaných rómov na   farbisté vyčančané   "predstavenia o rómoch   bez rómov" je marketing   nerozumného nezmyslu.
Čo pozitívne v tomto pre   veľa divákov nervy   drásajúcom historizujúcom   veľkofilme môžeme   akcentovať?
Okrem   pekného pedajúceho lístia,   hopsajúcich zdravých koní,   skvostných a drahých   husličiek či iných   nástrojov a krásnych   kostýmov bez úprimne či   životom napísaného   dialógu? Umelých prídychov   za asistencie echa, pohľadov   do slnka , polopatickosti   školometských intrík a   podobných prvoplánových   barličiek?
Jediné ,   čo snáď umelecky obstojí   je, keď so zažmúrenou   perspektívou dej filmu   vnímame žánrovo (len   hypoteticky) ako rozprávku.  
Vtedy by to snáď   mohlo byť akýmsi   rozprávaním o zvláštnych   či čudesných postavách či   bytôstkach z iného   časopriestoru a s inou   logikou.
Faktom je, že   zámer D.Rapoša bol snáď   úprimný. A určite je na   domácej scéne ešte viac   "podarených   kín".
Cinka Panna   mala byť projektom o kráse,   zábave a prekvapeniach.
Filmársky to vyšlo skôr   nemilo, žiaľ,lebo sa píše   rok 2009!

Gomorrah, Dir: M.Garrone, ( 2008 )
Niekoho šikana, dílerstvo so   zbraňami, vykorisťovanie   prisťahovalcov, drogy,   beštiálna tínedžerská   výchova k infantilnej slepej   poslušnosti necháva   ľahostajné srdce.
Divácky konzumnejšie   srdiečka túžia po   prvoplánovej únikovosti a   jednoduchých zábavkách.   Avšak pri vnímaní   talianskeho filmového klenotu   Gomorrah, i keď s rozpoznanou   výnimočnosťou, je to   trošku zamotanejšie, a teda   inak.
Dielo s   pôvodným pomenovaním   Gomorrah vzniklo voľne podľa   bestseleru - predlohy, ktorej   sa iba v Taliansku predalo   vyše milión kusov. Už tu je   jasná spoločenská   aktuálnosť produktu či   témy.
Skvelý   umelecký   "rekonštrukčný   dokument", je   realistickým superdielkom   Mattea Garroneho, narodeného   15.10.1963! Témou sú   nepolskýé mafiánske   praktiky. Ide o odhalenie ich   amorálnej pomýlenosti.
Podľa autorov má ísť o   inú, ako klasickú popovú   výrazovú formu, o kési   neorealistické podobenstvo,   nadčasové memento i prípad   na zamyslenie - pálčivý   súčasný neapolský   problém.
Gomorrah   obdržal napokon jednu z   najvyšších mét, - Veľkú   cenu v Cannes.
Film   vyhral aj Chicagský filmový   festival v kategórii   najlepší scenár. V   Taliansku bol film nominovaný   a vyhral vo viac ako piatich   najprestížnejších   tvorivých kategóriach na   Donetellovských filmových   Dávidoch. Napokon dielo v   piatich kategóriach vyhralo   Európsku filmovú cenu a bolo   nominované na Oskary v   kategórii najlepší   zahraničný film.
Kto   raz príde do Neapola...(ja   osobne som tam zhodou   okolností nedávno bol),   určite na prvý pohľad   pochopí, o čom je reč.
Centrum mesta Neapol je   prostredím úplne iným, ako   zvyšok talianskych veľkých   miest.
Kĺúčom k   zdroju tejto inej demenzie je   neapolská história, ktorá   má odkazy aj v bývalej   talianskej rozdrobenosti, v   bývalých hraniciach   mestských štátov, či   starostlivosti španielskej   inkvizície, ktorá mala pod   palcom aj celú Sicíliu - na   rozdiel od neďalekého   civilizovaného Ríma.
Film Gomorrah má tvorivý   zámer vybudovaný   asociatívne, bez zápletky.   A extravagantná   asociatívnosť ,   neprítomnosť hrdinu robí   dielo veľmi introvertným.  
Pointou je popís   javov neskutočných:   poníženia a degradácie   základných ľudských   princípov: využívania   nedospelých detí na drogové   obchody či dílerstvo zbraní   na mafiánsku činnosť.
Divák očakávajúci   inú, bezproblémovejšie   poburujúcu pikantériu -   nejakú "prvoplánovú   deviantnú senzáciu"   ostáva sklamaný.
Klasickí (neartoví)   diváci, zvyknutí vnímať   film podľa počtu a výšky   stupňovaného napätia, preto   odchádzajú z kina s pocitom   akejsi vzdialenej nudnej   správy o barbarskej   civilizácii.
Kultúrnejší a   vnímavejší, a   rozhladenejší jedinci   hodnotia film v   superlatívach.
Civilizačný   indikátor?
Je dobré o   tomto "riziku minutia   sa" vedieť pred   návštevou kina.
Porota v Cannes má veľmi   dobrý vkus, nezaujaté   vnímanie a fanúškovia na   IMDb svorne tiež.
A u   nás? Myslím, že Gomorrah je   distribuovaný ako   kontraverzné, potrebné,   umelecké,ale marketingovo a   kinársky nepochopené   dielo.
Ceny na   festivaloch, a aspoň skromný   distribučný výsledok je   dobrou správou, že svetový   duch dobrého filmu a   vnímavej kritiky je tu.
..........................   .
Pointou pochopenia   Gomorrah je, že to čo sme   vnímali ako   "dokument" je artovo   premyslenou drámou o   kriminálnom podhubí   vnímanom realisticky   obesívne.

Gran Torino , Dir.:C.Eastwood, (2008)
Tento film je dielom   skúseného producenta,   režiséra a herca. Už   podľa titulu je filmovým   produktom znelým a zvučným.   Irituje a pudí aj časť   českej mienkotvornej kritiky.  
Eastwooda labutia   pieseň? Podľa zámeru je   možno Eastwoodou hereckou   záveťou - zlatým klincom   kariéry.
Postava Walt   Kovalsky interpretovaný   Clintom Eastwoodom po pohrebe   manželky prehodnocuje svoj   navonok nedotiahute   znormalizovaný, nenaplnený   vlastný život príkladného   občana. Bol "vojakom za   Ameriku", ale teraz sa   stráca v modernosti.
Upravuje šatník svojich   detí, vlastné i susedské   zvyky. Susedom ich   imigrantskú cudzokrajnosť.  
Sebe mení vlastnú,   nie veľmi príkladnú,   košatú minulosť.
Je   ikonou otravného   podrýpavavého,a ufrfľaného   dedka, ktorému sa ešte   vôbec nechce na onen   svet.
Náhodným   impulzom stáva najprv   nechcenou, a neskôr vedomou   postavou spoločenskej drámy.  
Clintovo herecky   nabité zatrpknutie ,jeho   rutinná karika rasistického   patriotizmusu, oprášuje   pôvodnú "starú   Ameriku".
Je   diskusiou o význame   slušnosti, pokory a úcty -   základov komunikácie.
Clintovský   "dedo" má zdravé   inštinkty. Spolupráca   namiesto pomsty.
Nenaplnené otcovstvo ?   Či hriešne odťažilé   kórejské   "dobrodružstvo"?  
Prirodzené memento   bez pochlebovania irónii?
Gran Torino je štýlovým   produktom, kde   "scenáristický drive   " nahráva postave, nie   bábke: muž je tu mužom...   nie zbabelcom, infantilom,   úchylochom, atrapou či   karikou toho princípu.
Finále filmu je   prekvapujúce, možno až   šokujúce.
Tragický   koniec svojím usporiadaním   je pre celkový dojem na   divákov funkčne logický.
"Staré , ale   dobré" nemá miesto, ale   vie s cťou vtipom a štýlovo   pointovať život, s   citlivosťou k jeho sporným   prejavom.
Walta boduje   svojou prirodzenosťou a   samozrejmosťou, momentom   zvratu pred definitívou   života.
O neobvyklej   sile filmu svedčí aj   absencia či minimálnosť   vyslovene negatívnej   diváckej spätnej väzby.
Gran Torinu je o hrdinovi   vymykajúcemu sa   spoločnskému hodnotovému   klišé, vlnám či trendom.  
Je iný ako okrasne   pohodová eudaimónia   konfekčnej prieiemernosti, a   to burcuje aj   "ospanlivých"   kritikov.

--------------------------   ------------------------
...Na okraj:
To,   čo ma vôbec neprekvapilo je   "stanovisko"   najväčších českých   denníkárskych periodík   voči zaslúženému pánovi   hercovi Clintovi Eastwoodovi.  
(+ Titul článkov   znel: "Zahraj to znovu   Clinte" (LN,18.4.09) a   "Staří dobří   američtí veteráni" (MF   Dnes).)
Vplyvná   menšina kritickej obce tu   robí z Clinta Eastwooda   "outového cowboja",   či obeť produktu zle   vybraného scenáristického   debutanta (zrejme   manipulatívna mistifikácia   už podľa náhľadu do   životopisu).
Teda   "proklamatívne   kazová" česká filmová   kritika Gran Torino stavia ako   obeť zle interpretovaného   diela.
Podľa   kritičiek "ústredných   mienkotvorných"   printových periodík: bez   emócií a logiky.
Už   iba samotné imperatívne   zvolanie kritičky (Zahraj!)   je požičaným produktom   toľko odsudzovaných metód   periférneho bulváru.
Azda je príčinou   "neprimeraných   reakcií" redaktoriek   údajné "Clintovské   mačovstvo"(fakticky   opísané v príspevku),   ktoré nie je povzneseným   estétskym pur artizmom ?
Koľko žlče "na   jeden nádych" musí   zniesť čitateľ solídneho,   a spoločensky mienkotvorného   produktu.
Dobre či   zle? Politika kultúry je aj   kultúrou politiky.
A   pod lampou môže byť aj tma.

Ivetka a hora, Dir.:V.Janeček, ČR, 2008
Ivetka a hora je koprodukčný   projekt súkromnej českej   spoločnosti Negativ a Českej   televízie, dvoch nadmieru   zdatných producentských   celkov.
Tento   filmzvíťazil na MFDF Jihlava   2008 v jednej z kategórií(+   dokumentujem verdikt poroty)   za to, že: "čistým   spôsobom sprostredkoval   kontakt s bytostným vnútrom   človeka".
Dej   filmu je časovou a vývinovou   komparáciou postojov   desaťročného dievčatka   Ivetky Korčákovej, ktorej   pôvodne nechce nikto veriť   jej nie obyčajným   schopnostiam.
Detská,   ale poctivo pochybujúca   Ivetka vstupuje , (a neskôr   vystupuje ),z kláštornej   školy, ale svoju   neinšitucionálnu a svojsky   úprimnú výnimočnosť   predsa len ustojí.
Druhou stranou mince   projektu Ivetka je   časozberný zápis posunu   mysle a jednania   "držiteľky   vizionárskeho   fenoménu".
Pracovný prístup   dokumentaristu V.Janečeka je   umelecky originálny a   mediálny efekt pozitívny.  
Filmár postupuje   tými najčistejšími   minimalistickými   štýľovými metódami.
Film si určite zakladá   aj na dôvernom vzťahu medzi   autormi a dlhodobo   naprojektovanej komunikácii s   reálnou protagonistkou.
V našom filmárskom   priestore je Ivetka a hora   dielo, ktoré vyťažilo z   témy maximum, aby ostro   vyložilo akýsi živý a na   pochopenie nie jednoduchý   charakter v aktuálnom čase   našej každodennosti.
Podstata výpovede   orientuje diváka na premenu   hrdinky a smerovanie   obyčajbého, a pritom i   veľmi výnimočného   človeka.
Z malej   tápajúcej intuitívnej   neistej Ivetky sa ukazuje   povahová a charakterová a   životná zrelosť -Ivetka   Korčáková - Hudecová ako   novomanželka.
Protagonistka je   výnimočná a súčasne   normálna, konzumná. Neuniká   jej život. V pribehovom   finále si ako katarziu kupuje   pekné ojazdené auto.   Realizuje sa konečne aj   partnersky. V jednoducho   navrhnutom, ale štýlovo   naprojektovanom vidieckom   interiére plánuje svadbu.
Dokumentaristi by sa   Ivetke a hore mohli učiť   "personifikácii   sociálnej informácii v   praxi".
Veľmi   zriedka sa stáva ,že by   mediálny a umelecký kritik   mal k dokumentárnemu produktu   mohol mať podobný typ   dôvery tak, ako v tomto   prípade.
Tento film sa   javí veľmi silným a   sugestívnym zážitokom.
Škoda len, že Ivetka a   hora zatiaľ nemá vhodnejšiu   propagáciu, lebo jeho   talentová realizácia a   význam si to možno   zaslúži.

Ježíš je normální! Take it Jeasy! SR, ČR 2009
=celovečerný dokument zo   slovenskej časti Febiofestu   Bratislava=

Kontraverzia a nie úplná   a "normálnosť sa dá   len tušiť".
Je   zväčša rozporupnne ťažké   túto kontradikciu predom aj   odhaliť.
Od tohoto   dokumentu som čakal pravdu   povediac úplne neprávom   čakal totálnu hrôzu,   mediálny výplach a   dokumentaristickú katastrofu.  
A napokon ma jeho   infantilne neokrôchané   "famácke študentské   free lancerstvo"   slovenskej debutantky aj   podmanilo.
Film som so   záujmom dopozeral do konca a   môžem povedať, že ma   prinútil rozmýšlať o   téme, ku ktorej sa viaže.
Debutujúca slovenská   režisérka Terza Nvotová   hľadá spoločenský   konsenzus fanatizmu,   manipulácie a bytostne   ľudskej intimity.
Je   to čiastočne univerzálny   princíp, a napokon aj ako   vysporiadanie sa s vlastným   smerovaním.
Je možno   aj rekupituláciou vlastného   Quo Vadis? Dokumentom o   životnej prípravke štúdiom   biblickej angličtiny a   akceptáciou divokého   mesianistického misionárstva   vo veľkom štýle.
Tento dokument je   samozrejme hraničnou a   zložite uchopiteľnou témou   konceptu viery, metód   manipulácie, životnej   edukácie a skupinového   mozgového vymývania .
Pokúsim sa načrtnúť   niekoľko diferencovaných   rovín.
1.Dokument je   svojským, dosť zážitkovým   výkladom ľudskej   "potreby presahu" a   jej formovania aj spôsobom   neortodoxným a naivistickým   - čo je zdrojom   "neskutočnej   energie"(v podstate   zostrihom charizmatického   kňaza).
2.Druhým   filmárskym motívom je   záznam priebehu   "Konferencie Viery a   ohňa" v linke parelelne   dospeláckej a detskej.
Divák vidí podobné   "technické postupy"   v dvoch spolu prebiehajúcich   časoch (paralelách).
3.Treťou významovou   rovinou je svojská   komunikácia rôznych podôb v   rôznych prostrediach.
Sú to "zážitky a   ich spracovanie": akási   neurčitá sila či energia,   určitá nedefinovaná moc,   isté "mená,   uzdravujúce teraz, dokyky   spolu a práve", čiže   "evengelizácia" na   všetky spôsoby.
Ako   celok sa filmová forma   autorky Terezky prejavuje   plasticky. Je to napoly aj jej   spolupracovníkmi. Napokon aj   jej pričinenie stáť a v   úžase pozorovať   usporiadanie sveta bez   výraznejšieho protirečenia.   Šla do témy kontrverzii a   celok, ktorý jej vychádza   komunikuje. Lepšie nemohla   obstáť.
Filmový   obraz je štandardtnej   kvality, bez redundatného   exhibicionizmu kameramana Jana   Hrubeša. Technicky má   bezproblémovú   "konzumnú"   obrazovú a zvukovú skladbu   Jakuba Vovasa. Možno akýsi   pseudonymický, no profesijne   slušný výkon! S   náležitým hudobným   podmazom, ktorý umocňuje   autenticitu materiálu.
Dramaturgicky je film o   "forme", ktorá ako   hovorí protagonista   1.formuje, 2. deformuje a 3.   reformuje   "použiteľného   kamaráda", vlastnú   lenivosť či zastrašovanie   zlom.
A v medziach   "absolútne dobrovoľnej   záležitosti".
Film má svoje   nepopísateľné čaro, lebo   látku nepodáva s   pozozorovateľským či   kritizujúcim odstupom, ktorý   by akcentoval kontraverziu   "pokojného srdca" ,   pouličného misionárstva i   pozvánky "pána -   najväčšieho   borca!".
Divácky   je dôležité mať svoj   pevný otvorený postoj k   tejto téme.
Tento   principíálne únikový   produkt "periférneho   väčšinizmu" je určite   komédiou i veselémm   zamyslením nad paradoxnosťou   sveta.
Raketový štart   trablemakerskej celebrity je   mediálne dosť načechraný,   ale jedná sa o tému novú,   aktuálnu a prínosnú.   Súčasne ťažko   vstrebateľnú a s obtiažami   analyzovateľnú. Na   pubertálne súcno úctyhodný   zámer.
Pozoruhodné   je, že film vznikal s   mediálnou podporou viacerých   veľkých producentských   hráčov a príkladnej   spolupráce českého i   slovenského   kinematografického fondu,čo   je pri začúnajúcich   debutantoch neuveriteľne   príkladným faktom.
Nechýba mu ani viac ako   záslužné   "mediálne-marketingové   posvetenie projektu Terzky   Nvotovej".
A kto   je Tereza Nvotová? Prváčka   na FAMU a samozrejme   celebrita, ktorá priťahuje   vekom, dizajnom i image.
Okrem svojich rodičov aj   sama sebou. A prečo nie?

Zdroje:
1.Katalóg Febio Fest   2009
2.Magazín TV Oko   č.16, s.6.-10, Petit Press   Bratislava
3.Internet   na viacerých stránkech s   možnosťou upútavky i   projekcie celého filmu   zdarma!

Na odstrel : Dir.:K.Macdonald, State of Play 2009
Režisér K.Macdonald odviedol   nie ľahkú robotu vo svojom   projekte politického trileru   z amerického mediálneho   prosredia, ktoré je   celosvetove globalizované.  
Médiá a politika sú   také, aké si zaslúži ten   ktorý národ. Americký film   o tom demokraticky bez   zábran, a finančne   úspešne, hovorí minimálne   od roku 1976, keď vznikol   film J. Pakulu Všetci   prezidentovi muži a   analyzoval investigatívnosť   Washington Post.
V roku   1983 to bol triler Rok   živého nebezpečenstva   P.Wiera a o rok neskôr   Mŕtvolné polia   R.Joffého.
Na odstrel   (130 minút) K.Macdonalda z   tohoročnej produkcie je   voľným remarkom   päťhodinového britskáho   televízneho seriálu BBC   (2003).
Na odstrel   začína situáciou, keď sa   vo washingtonskom metre nájde   mŕtvola narkomana - človeka,   ktorý sa hodil pod vlak. Ale   neskôr sa zistí, že   dôvodom bol "zaujímavý   kufrík".
Sebevražda či varažda?   Zrejme vražda, na ktorú sú   postupne namotávané vyššie   a vyššie kruhy.
Vojensko-priemyselný   komplex,   "megalofirma" (   imaginatívny PointCorp) s   nečistými praktikami.   Lobizmom v najvyšších   kruhoch (kongres USA).
Nikdo nemá čisté   svedomie, ruky a ani spodné   prádlo. Bieli sú čierni. A   šedých nie je vidno.   Protagonista je   hyperkomunikatívny a má   módny i "moderný look   priznaného bisexuála".   Pracuje v prestížnom   Washington Post.
Triler   s freudovsky namiešanými   ingredienciami je súčasne   legitimným prvkom žánru   mystery a drámou.
Drámou a tragédiou   mileneckou aj spoločenskou.   Trojuholníky sú premenlivé   a viacnásobne sa meniace. Je   tam polícia (korektná a   schopná ), psychopatický   abnormálny odstrelovač i   vyslúžilý vojenský   profesionál s pomýlenou   logikou .
Problémy si   vyrába kariérny diplomat i   mladá šarmantná mediálna   elévka, ktorá dostáva krst   profisijným ohňom. Neskôr,   respektíve až vo filmovom   finále i skúseného, ale bez   výhrady galantného a veľmi   loajálneho, o niečo   staršieho kolegu s   charakterom i apetítom ako   katarzijný bonus a divácky   happy end.
Relatívne   charakterové maximum je   priznané investigatívcovi-   reportérovi s privátnymi   detektívnymi schopnosťami   Russelovi Crowemu. Tento muž   má priateľa kongresmana   Collinsa ( B.Affleck   ),známeho viacerými   kariérnymi pochybeniami   vrátane obvinení z korupcie   a nevery.
Postavu   mladej novinárky Delly Frye   vytvorila s nadhľadom i   šarmom skúsená, a   typologicky mladá kanaďanka   Rachel McAdams.
Tvorivé zložky filmu   umucňujú takmer bezchybne a   pitoresktne naprojektovanú   dejovú líniu plnú napätia   i prekvapení.
Kameraman R.Pietro   dokázal ustáť dynamiku   tvorivých zvatov   steadicamovým vedením.   Dokonca i filmová hudba je   "štýlovo   funkciunalistická",   nevytŕča, ale nebadane vedie   divácku pozornosť vďaka   H.Heffesovi.
Lokality   sú vizuélne relatívne málo   variabilné.
V   interiéri je dejovo   podstatná tabloidná news   room bez osobitosti i   vtipných detailov.
Exteriér washingtonského   DC mohol byť tiež   nápaditejší, ikeď   ponúknuté má už isté   hrany. Proti minimalistickej   šedi ako tvorivému vkladu   len mierny protest...
Film Na Odstrel je teda   realistickou až dokumentárne   verne vyladenou drámou. Je vo   svojom žánri politického   trileru vydareným produktom(   na IMDb priemerné hodnotenie   8. Kritika 7,5 na škále z   10, na fdb.cz internetovo   zhruba obdobne hodnotený film   ).
..........................   .............................<   br />
Divákom,   ktorých zaujímajú   súvislosti s firemnými   konšpiráciami tajných   oddelení veľkých   nadnárodných korporácií   úzko naviazaných na   mediálnu firemnú propagandu   možno odporúčiť nedávno   uvedenú trpkú komédiu od   dvoch exšpiónoch a ich   (ne)podarených   špekuláciách (O.Owen a   J.Roberts) v titule Dvojitá   hra, ktorý prišiel do   našich kín.
Komunikatívne dezilúzne,   ale tematicky a žánrovo   prínosný film nielen herecky   zrelej (a stále fyzicky in)   J.Roberts z nezabudnuteľného   filmu Pretty Woman.

Nebo,peklo, ..zem, Dir.: L.Siváková
.
Nebo, peklo,...zem je   dráma a autorkin druhý   celovečerný opus. Siváková   rozkýva postoj mladíckej   infantilnosti, svoju mladosť   v úvahe o čomsi zrelšom a   ucelenejšom.
Jej   Nebo,peklo,...zem - (ďalej aj   skrátene Nebo) sa opiera o   "dojmológiu   baletky" stvárnenú   Zuzanou Kanócz.
Talentovanej Kláre sa po   náročnej, ale v celku   ničím nenarušenej kariére   podvrtne noha. Čo bude   znamenať tento klárkin   sádrový útlm ? Je impulzom   k zmene vnímania?
Primadonna pristihne pri   zálete svojho   "ročníkového"   frajera a opúšťa ho.   Prekvapivo bez slzičky.   Tušila to?
Klárka   zažíva na rozlúčku s   dychom - vášnivo   kolorujúce intermezzo   urobené ako exhibícia:   "ešte posledný raz a   poriadne živočíšne   vyspia", - feministický   a marketingový modernizmus?  
Klára sa kontaktuje   s novým a "objektom na   ženské obohatenie".   Šoférom pri autostope je   54-ročný Rudolf.
Herecky skvelým   "oteckom" je   B.Wroclawski (38 poľských   filmov). Vyrazová väčšina   jeho autenticity je v hlase,   nenáležite mimopocitovo   "nadabovanom" akoby   nepodareným slovenským   interpretačným hovorcom, čo   veľmi skresľuje percepciu i   pochopenie filmu.
Z   novej známosti sa vykľuje   spoločensky žiaduci chirurg.   Človek príjemný,   zotpovedný, jednoducho   zabezpečený nápadník. A   minulosťou, ktorú Klára   altruisticky otvára (pomáha   dieťaťu chirurga nájsť   cestu k matke) bez toho, aby   sa do nej skutočne vložila   (trochu málo pikantný   milenecký motív).
Divák nevie, čo vlastne   Klára od Rudolfa potrebuje.   Je jej sympatický? Na lásku   to veru nevyzerá.
Klára sa nasťahuje k   nemu. U Klárky doma je   "tolerantná   matka",ktorá trpí   zotrvačnosťou. Stereotyp   dlhodobého záletnictva   nekomentuje-nerieši.   (Ne)šťastná matka privádza   nové dieťatko do rodiny bez   potreby vzťahovej premeny.  
Aspoň komentár k   vzťahovému bahnu?Bez   životnej i diváckej logiky.  
Autorka je lapidárna,   nepýta sa ako z kola von.
Formulovať otázky je nad   jej kompetencie?
Príbeh je viac autorkin   ako vonkajší svet,lebo kto   je muž, buď   "neodolateľný gejzír,   avšak zásadne bez   charakteru". Alebo len   taký "materiálne   obmedzený, komediálne   roztomilý niktoško".
Nevyrovnaná Klára a jej   "zabezpečujúci   chirurg" sa zbližujú.   Bez motivácie,obaja   školometsky s obojstannými   komplexami.
V Nebi je   obohacujúce klárkino   starostlivé zanietenie k   dvanásťročnej hiphopovej   Júlii. Milenecky lišiacke   poškuľovanie "na   otecka", nič viac.   Filmová podoba Klárky je   žiaľ minimálne   korešponduje s hľadaním   inej vzťahovej (či   profesijnej) paradigmy.
Divák ťažko definuje   aký druh chémie ich vlastne   navzájom spája, či   priťahahuje.
Keď po   mnohých náznakoch a   stupňovaní Klára čosi aj   vykoná, už sme nelogicky až   v závere filmu.
Tu je   zrazu veľkému vzťahu   koniec.
Chirurgova   rozvadená žena sa vracia.   Zrazu je tou asi ľudsky   správnou fúriou. Spamätala   sa konečne "po   vyprchaní vlastného   románika"?
Vo   vani nadránom uštedruje   mladej sokini Klárke dobrých   pár faciek ako lekciu.
Postava matky je   umeleckým priestorom skromne   obklopená Dada   Krajčírová.
V Nebi   je po vrchole(deus ex   machina)obradného   prefackovania ako na povel   všetko na správnom   mieste.
A   "rodinka" je opäť   komplet, a akoby nič - ani   muk.
Fackovacia pointa   ako kľúč?
Našu   protagonistku Kláru fackujú   rovnakým štýľom vlastná   matka,"femisticky hrdo   podvádzaná", ale aj   "druhá" matka   dievčatka, ktorej pomáha či   zaskakuje s výchovou (naša   Klárka).
Civilnú   profesionalitu starostlivo   vybraného hereckého   kolektívu oslabuje   prepílený "dabing"   poľskej hviezdy či   chýbajúci jazykový poradca   v postave španielskeho   choreografa stvárneného   Jirkom Kornom.
Vierohodný španielsky   choreograf môže   artikulovať lepšou   angličtinou!
Jednoznačne sa javí, že   Nebo má len "obrysovú   režijnú povahokresbu",   ktorá pocitmi kľže po   povrchu. Je výrazovo i   konštrukciou nevieryhodé, a   postavy nie sú logicky   poskladané do deja.
Tempo filmu je pozitívne   svižné.
Ale:   "artové kino, páni   producenti?"
Esteticky   najprínosnejšia je   obnažená Klárka v bazéne   azúrových vôd snenia a   túžob.To je Sivákovej   poeticky snivé   protagonistické   sebaspytovanie.
Klárka (Zuzka Kanócz s   driemajúcim potenciálom) je   možno o poschodie vyššie,   než Nebo,peklo..zem.
Hudba akademicky   televízna je stereotypne   vtieravá. Na O.Rószu s   jazz-rockovým feelingom, je   to prešlap.
Siváková   je namiesto poctivého ponoru   navonok garážovo   grotesktktná. Mladícky   irituje a žensky koketuje,   ale charakterovou sviežosťou   len obrysová ostrosť.
Takže svet   "filmových zázrakov a   domáceho podhubia" nikdy   nie je dostatočne   paradoxný.
..........................   .......................
+ Pozorný divák   neprehliadne v titulkoch, že   Nebo, peklo...zem má až   šesť dramaturgov, troch   producentov a hojných   sponzorov,pričom vznikal   štyri roky.
..........................   ..............................  
Kto by chcel   porovnať reálnejšie   podobenstvo o vekom   nerovnorodých milencoch,   máme tu novú Penélope Cruz   a Ben Kingsleya v roliach   majstrovského D.Kepesha a   božskej Consuely v   Umierajúcom zvierati.
Tam je pán režisér a   páni herci - v pánovi   príbehu a skutočne   "pozitívne"

Pokoj v duši , Dir.:V.Balko, SR-ČR, 2008
Pokoj v duši,(ďalej aj v   skratke Pokoj), je slušný   konzumný produkt, ktorý sa   krátko po uvedení   katapultoval počtom divákov   (cez 100 000)na tretí   najnavštevovanejší   súčasný slovenský film.  
Ocitol sa za takými   kinohitami ako Bathory   (najnovši J.Jakubisko) či   Fontána pre Zuzanu   (najkomerčnejší D.Rapoš).   A to boli kiná zámerom pre   masy, a tak trochu   nerealistické megastory.
História Pokoja:
Debutant V.Balko si   nepredstieranou pokorou   vyberie jedného z   najrenomovanejších českých   scenáristov.
Kúpi od   neho spolu s producentom   scenár.
Pokoj však   je však zrejme možno   najkontraverznejším   produktom, aký kedy   R.Křižan vyprodukoval: veď   aj veľmajstner raz nemusí   mať svoj šťastný deň.
Chýba predovšetkým   menej "zadubená"   povaha protagonistu.
Nie sú tu   prekvakvapujúcejšie   prepojenia. Zvraty s   ďalšími postavami.
Nadhodené akoby   vonkajkom: všetky morálne   zlé, ale akoby im išlo iba o   akýsi neznámy prototyp   etickej romantiky.
Režisér V.Balko dáva do   toho poctivo všetko, čo tam   zrejme podľa neho patrí, ba   až príliš.
Film   V.Balka získava produktový   image hudobným partom   náležite skomponovanovaným   nenásilným M.Lorencom.
Za priamo fenomenálny   ťah možno označiť   nasadenie populárnej   J.Kirchner na   "podmazivú"   upútavku v titulkoovom   závere.
Najlepšiu,   akú kedy vyprodukovala   marketingová komunikácia pre   pôvodný slovenský film (aj   vďaka Forze).
Výtvarno je až   baladidicky krásne aj vďaka   moderne kresliacemu   kameramanovi M.Štrbovi,   zrejme našej výtvarnej   jedničke.
Pokoj je   dobrým komunikátom vďaka   nadmieru slušnému herectvu   veľmi protagonického a   neopozeraného A.Mokosa.   Výkonom možno sa jedná o   filmové obsadenie sezóny.  
Z tempa nevychádza   ani "kontrujúci"   skvelý R.Luknár.
I   taký epizódne roztomilý   J.Nvota tu má svoje čaro.
Réžia nie zlá, v   jednotlivostiach hereckého   vedenia niekedy až pokorne   snaživá.
Ohybná, a   bez väčšej vyhranenej či   pekvapujúcej osobitosti, či   hrdej identickosti, bez   proporčnosti.
Chýbajú zmysluplnnejšie   väzby medzi postavami, bez   ktorých nepostavíme   presvedčivejší oblúk do   výšky: myslím istý   tvoriteľský sebapresah   založený na výraznejšom   zážitku hlbšej   autentičnosti.
A o   čom Pokoj by mal, či mohol   byť???
Scenáristický   zámer zaradil segment   štyridsiatnika, respektíve   päťdesiatnika. Na našej   rovníkovej šírke ide o   generáciu odchovanú   socialistickou   lumpenchytráčtinou.   Pamätníci   poznajú:"Neopováž sa   nepokradnúť, lebo okrádneš   vlastnú rodinu,   ....generácačné výmeny   kabátov". Skurumpované   straky nachytali   druhý,...vynovený vietor,  
ale čoskoro z nich   pre výstrahu pochytali.
Ale jeden z nich si to   odsedí: "...hľa   protagonista Rudo sa s pokojom   v duši vracia z   kriminálu".
Je   jasné, že sa Rudo v   spravodlivom závere   zasebevraždí. Veď jeho   filmový život i   scenáristická prognóza je   viac ako trápením: dieťa,   ktoré mu žena povila nie je   jeho. Hrdina Rudo je konečne   schopný zistiť to, ale pre   fungovanie s nečistým   vienkom nemá guráž. Možno   nalomený kriminálom?   Žena(podobne zadubená) hu   ignoruje, nemá chuť s ním o   tom diskutovať (...zatĺka,   zatĺka!). Dvaja   "nešťastní bez   komunikácie v jednom   zmietaní sa".
Rudiho životní kamaráti   sú "jedno   nevypočítateľnejšie zviera   než druhé".
Stačí k vedomiu pokoja   len dostatok pokory? Úplne   chýba nálada k síce   vonkajškovému, ale   ozajstnému hťadaniu   šťasteny. Kde je prevýchova   kriminálnika? Kde sú   hodnotové komparácie? Nie je   to len interná nepotvrdená   hypotéza?
V.Balko   vokajškovosťou svojích   postrehov vytvára nabulujúcu   sa šokovú guľu pre diváka,   ale ani ten katarzijný   pohľad do očí smrti, ani   ten nie je v diele priamo.   Svet, hlavne moderný,   balkovky kľučkujúci asi nie   je.
Alternatíva(!):   So ženami a mladými sa to   musí vedieť, (myslím, že   Rudo to v scenáristickej   nápovede ani netuší, lebo   od ženy i okolia hraje na   autoritatívnu poslušnosť   .
A nie je každý   štyridsiatnik   "princípiálne   skorumpovaný mamľas"   (nevedno bližšie či   recividista, mafián,   nešťastník, či aký   neurčený nepodarok ako   prototyp spoločenskej   mizérie ). Rudo má tvrdú   škrupinu, posrkáva tvrdé.   Nôti si len v melancholickej   tónine. Je len ako taká   osudová bábka : nestal   farárom, ani úplným   zhýralcom.
Pokoj v   duši je popkultúrne   nadupaný, s výbornými   hercami, lepšou výpravou,   ale akosi príliš   odšťavený a s rozpačitým,   určite veľmi otáznym   záverom.
Balkov debut   s nadmieru štedrým   marketingovým vkladom, ktorý   priniesol svoje ovocie: v   autentickom herectve, v   popisnom vonkajškovom   výtvarne, s chytlavými   nápevmi, no bez dramatického   vhľadu a spoločenskej   krikiky.
A námet na   skutočne svetové, nepokojne   podarené rituálne harakiri?  
C.Eastwood v Gran   Torine.To je dráma, ktorá   dýcha celý čas. A v závere   možno až obrazne   sviští.
Na Slovensku   si divák dáva   najrôznejšie otázky. Film   už naoko nešuští papierom.   Takže nabudúce príde možno   aj pani skutočná realita.   Keď neprší, aj kvapky sú   in.

René,Dir.: H. Třeštíková, ČR , 2008.
Dvadsaťročná práca   scenáristky a režisérky o   premenách pôvodne mladého   delikventa. Drobné   zlodejstvá menia inak   slušnou inteligenciou   vybaveného študenta,   navštevujúceho za socializmu   vojenské gymnázium, pôvodne   nevinného chlapca na   recicivujúceho   nepolepšiteľného   kriminálnika.
Dokumement je z veľmi   zvláštneho sveta.
Tŕeštíkovej   časozbernosť fokusuje   divácku pozornosť na prienik   osobného sveta. Je v ton i   náčrt Reného vzťahu k   milenkám.
Jedným z   orintačným bodom k persone   René je jeho "nijaký   vzťah" k svojej matke a   opačne.
Jeho   väzeňská literárna tvorba,   kde vďaka filmárke   vychádzajú na svetlo sveta   zaujímavé úvahy je   počiatkom svojskej mediálnej   kariéry. René sa stáva   spoločensky akceptovanou   celebritou.
Obzvlášť   autentické sú Reného   Třeštíkovou   dokumentaristicky   rekonštruované prechádzky   Prahou. Je to jeho pokus o   svojskú komunikáciu s   civilným životom.
Snahou o pochopenie   stojatosti jeho kruhov.   Vysvetuje to, že dvakrát   úspešne zrealizoval osobne   zafarbenú trestnú činnosť:   vykradnutie bytu   režisérky-dokumentaristky i   odcudzenie či zneužitie   kamery, ktorú mu zabezpečil   filmový štáb.
Väzeň René zrejme   paradoxne nevie, prečo to   sám všetko robí.
Alebo je to iba   premyslený mediálny   kalkul?
Vlastná   existencia mu pripadá   normálna (vyjadruje sa vždy   veľmi pokojne vyrovnaným   spôsobom). Preto, že v   prostredí, ktoré ho   formovalo a tým, v ktorom   žije teraz je to úplnou   každennosťou.
Niekomu   by mohlo vadiť málo   ražisérskej snahy o   psychológiu protagonistu.   Pokusy o civilnejšie žitie   Reného Prášila by možno   pridali na dramatične.
Politicko-spoločenská   linka je tiež oprávneným   autorským postojom,len z   diváckeho uhla trochu   stereotypná..
Film   vytvára nečakane zaujímavú   líniu už aj tým, ako   samotný René spoluvytvára   svoju mediálne imaginatívnu   relitu. Vykresľuje svoj   recidivistický cynizmus a   korene jeho amorálneho   pózerstva.
On sám a   celé filovanie môže byť   slepou mediálnou pózou,   ktorá sa neustále   samovytvára.
Ale   súčasne vidno aj správu o   stave sveta v jeho   rozmanitosti.
Film   dostal jednu z   najprestížnejších cien   akú môže európsky   dokumentárny film obdržať -   Felix Arte 2008
a   určite patrí k vrcholom   tvorby jednej z   najrenomovanejších českých   dokumentaristiek.

Vojvodkyňa,Dir.:S.Gibb , 2008, USA,GB,ITA,FRA,DÁN
+
Sedemnásťročná   "Lady G",Gergiana,   (K.Knightley) sa vydáva za   zrelého spoločensky   úspešného introverta -   bohatého vplyvného vojvodu s   Devoshiru ( R.Fiennes).   Dohodnú sa na vzájomnej   loajalite, ale život,   vlastné i získané zásady   ich neprestávajú   skúšať.
Svadba je   splynutím nie   neslučiteľných protikladov:   neskúsenej naivnej panny -   neskrotne živého dievčatka,   z ktorej neskôr povyskakujú   všetci uväznení džinovia -   a vpyvného človeka politiky   (strana Vhigov,18.storočie),   do krojej sa "Lady   G".
Georgiana   získala spoločenský status   a vojvodu - inteligentého a s   civilizačne nadštandartnými   spôsobmi. Ale aj   vášnivého, či muža   napokon ženami lišiacky   manipulovaného.
I   jeho nesympatická mužská   introverzia má logiku ako   dejová paralela   spoločenského   intrikárstva.
Sme   svedkami výmeny či prerodu   charakteru Georgiany z   rodiacej sa ženy a matky - na   urazenú - a neskôr aj   intrikujúcu manipulátorku.  
Scenár čerpá   inšpiráciu v tvrdosti a   intrikánskej krutosti v   prispôsobení sa pomerom   historickému času.
Príbeh illustruje   spoločenskú realitou   viktoriánskej doby   podmanivými exteriérmi ako   reprezentatívne   aristokratický Londýn,či   výkendová termálna síra   Bathu,kratochvílny tanec, i   dobové divadlo :   fraškovité, pamfletujúce,   karikatúrne i oslavné.   Kratochvíle v anglických   parkoch... a rodiacej sa   buržuáznej hegemónie -   základu modernity či   globálnosti dnešného   svetového ducha.
Vzťahový trojunholník   dotvára žensko materinsky   determinovaná lady Bess   (H.Atwell).
Je to   milenka vojvodu a   "feministická   kamarátka" Georgiany a   jej fyzickým či   charakterovým opakom či   odlíšením.
Čoskoro   ju Bess paradoxne a   manipulatívne zrádza, aby   získala naspäť prístup k   výchove svojich detí, o   ktoré prišla kvôli   vášnivým pletkám.
Parnerstvo Georgiany a   Bess kolíše: počínajúc   "sexuálne pocitovým   cvičením" a končiac   Bessiným statusom druhej   vojvodkyne a povytím dcéry,   ktorá sa stane druhou   Georgianou v našom   príbehu.
Osemnáste   storočie viktoriánskej   povinnosti je politicky   mistifikované a vzťahové   linky Vojvodkyne vytvárajú   skôr súčasnú konsensuálne   postmodernistickú sieť.
I tá najkrutejšia   párová nenávisť a   znásilnenia sú rafinovane a   s dôvtipom sofistikovane   zaznamenané, ako   "nadčasovosť".  
Napríklad vzťah k   čestvému absolventovi   Cambridge(A.Grey), jeho   popretie, a neskorší   opätovný vzlet... k   budúcemu šéfovi strany a   minesterskému predsedovi.
Režisér a spoluautor   tejto historickej drámy S.   Gibb si vybral aj skvelého   kameramana G.Padosa s   korektnými kompozíciami i   mäkko žiariacim   prisvetlovaním. Nenásilná   hudba R.Portmana dotvára   výtvarne i herecky pompézny   celok.
Režisér   S.Gibb a jeho film boli   viacnásobne nominovaní   (dielo má Oskara za kostýmy   a niekoľko iných   prestížnych nominácií) za   výtvarné, réžijné i   herecké disciplíny.
Výborné kritiky v   printových aj ina   internetových periodikách   dávajú tušiť, že máme   dočinenia s umeleckým i   vďačne komerčným   produktom. Živý scenár,   "chytajúci,   nevykalkulovaný" casting   a celková vybalavcovaná   vyrovnanosť.
Tento   možno trochu   "pudingový"   americký europrojekt je   veľmi kutivovanou a poučnou   interpretáciou súčasného i   minulého sveta. Jeho   posolstvom je pokojný   konsenzus.
Film   Vojvodkyňa vo svojom   náročnom historickom   produktovom segmente i   umeleckom "generi"   nesklamala.
Dramatický   kontrast je v rozptýlení   počiatočnej karmickej   divokej krutosti - v závere   príbehu vyváženej   zmierlivým dôvtipom a   eleganciou. S akýmsi   nenapodobiteľným   gentlemanstvom partnerskej   komunikácie viktoriánskej   doby.