Úžasné osudy Amélie   Poulain prepchaté hromadou   nádherných nápadov a   spŕškou čarovných   detailíkov, ktoré by človek   fakt nečakal od chlapíka,   čo natočil magorinu Mesto   stratených detí a štvrtého   Votrelca.

No nádherná farebná   survival skákačka, napnutá   jak šlajdrová guma.
Lovil som s ním, bál sa,   tešil, behal o život a tep   mi skákal v nadľudských   frekvenciách.
Všetok   hardwer skvele sedel, navyše   neopozerané tváre, hrozivé   aj smejúce sa úplne inak   než sme zvyknutý a pôvodný   jazyk je mimoriadny bonus k   filmárskej poctivosti pána   Gibsona.
Užil som si   to mimoriadne až po   záverečný pohľad na   španielske lode, ktoré už   ale nie sú náš problém,   však?

Skvelý nápad, skvelý   príbeh a hlavne brilantná   výprava - kostýmy, autá,   lokality, ale aj veci ako   napr. spôsob konverzácie a   muzika v rádiu v byte oproti,   tak skrze to všetko si takmer   hmatateľne prežijete prvú   polovicu šesťdesiatych   rokov.
A do toho už   tradične výborný James   Franco a dychberúca Sarah   Gadon.
Fakt by som   chcel ochutnať vtedajší   hamburger.

Toto sa ťažko komentuje. Dá   sa to odmietnuť ako   melancholická sračka, alebo   sa utápať v   intelektuálskych   pseudorečiach a výkladoch   Kieslowskeho symboliky...   najpravdivejšie to bude asi   takto:
Pamätám si,   že keď som šiel z kina,   bolo mi moc dobre na duši.

Tak v tej ducha pustej verzii   z 2005teho či ktorého, sa   aspoň dalo kukať na Džesiku   a dúfať, že sa jej   zneviditeľní podprsenka. Tu   už nie je ani to...

Tak že si ešte ubalím cigu   kým to riadne začne a za   päť minút (alebo to bolo   jeden a pol hodiny?) čučím   vyvalený na záverečné   titulky a oliznutý papierik s   kúskom tabaku stále žmolím   v ruke. No nebolo kedy...

Najslávnejší monológ sveta   v Branathovom minimalistickom   podaní čoby vlastne dialóg   samého so sebou umocnený   zrkadlom, mi tu prvý krát   utkvel natoľko, že ho ešte   dnes, po rokoch viem   odrecitovať.
No tá   Viktoriánska rekvizitovo   kostýmová šaškárna mi   popravde moc nesadla, ale ani   nijako nepokazila tie parádne   Slová, Slová, Slová...

Po rokoch som zistil, že   číslo na Tylera Durdena mám   stále v mobile. Ak by teda   niekto nutne potreboval...

Nešťastný fešáčik s   kufríčkom, úžasným   životným cieľom a kartami   na každú pitomosť. Ale   veľmi príjemné!

Esencia atmosféry môjho   detstva. Príbeh hodný   Shakespeara, ale skúpy na   slovo, ktoré keď už padne,   je ostrejšie hrany Žabieho   Koňa.
Priateľstvo,   odvaha, spolupatričnosť a   zodpovednosť tam hore, ako   pevné lano držiace pohromade   tieto tri postavičky aj ich   príbeh, odrážajúci sa od   Tatranských stien vo zvukovom   monumente majstra Lišku, tu   jednoducho, jasne a navždy   vymedzuje naozajstnú slobodu   od toho hmlistého patoku, čo   dýchame v našej šedivej   malosti.

Pán Wilkinson si to teda   zjavne užil. Zožral som mu   úplne všetko čo zo seba   vysypal a záverečný dialóg   Klúny vs. Tilda ma zostrelil   jak plechovku.
Moc   dobre vymyslené, zahraté,   napísané a moc dobre   zrežírované!

Už keď vyliezol zamazaný   Crispin Glover a predniesol   svoj psychedelický part,   vedel som, že nech toto   dopadne akokoľvek, tak ľahko   na to nezabudnem.
Výstava čiernobielych   fotiek starého západu, v   ktorej sa síce môže huliť,   ale tabak asi nezoženiete.
Chvíľami možno   pocítite potrebu nejakého   vysvetlenia, no dostane sa   Vám len podozrievavého   pohľadu, po ktorom dotyčný   prednesie nejakú absurditu o   Filištíncoch, alebo Vás   rovno odbachne. A tak   zasväteným kurátorom tejto   galérie zostáva len Youngova   gitara a Vy ďalej plyniete v   akejsi polomdlobe do bodu,   keď už stojíte po pás v   hmle iných svetov a ako to   dopadne s nami, ešte stále   živými, Vás zaujíma už   len trošíčku...

Pozor konšpirácia:
Neviem ako to ten   francúzsky cirkusák spravil,   ale vyzerá to, že to on   nechal WTC zdrbať sa v   dokonale prevedenej   demolácii, aby si už nikto   medzi nimy nemohol natiahnuť   špagát.
Rozum občas   stojí nad tým, čoho sú   niektorý exhibicionistický   trcipajkovia schopný pre   trochu pozornosti.

Je to už dávno, ale stále   to mám niekde v podvedomí.   Občas sa zarazím, keď   počujem tiktakovať starý   mechanický budík, občas mi   v periférnom videní prebehne   divný zajac a zmizne za   prasknutou šálkou s   červenými bodkami, občas na   mňa mrkne srdcová   kráľovná pri hraní sedmy s   mojou dcérou a občas   nachádzam pod posteľou   šróbiky, matičky a   pružinky, ktoré asi zostali   navyše potom, čo mi pán   Švankmajer pred rokmi   rozobral a zase poskladal   myseľ.
Netrpím veľmi   na tento surealizmus, ale toto   bolo pekné.

Brilantná konverzačka z   obdobia, keď sa popri   jednotnom náboji často ešte   vyskytla aj perkuska, čoby   delobuch páliaci tie   podstatné výstreli príbehu   a odhadzujúci   štrnásťročné dievčatá   dva metre dozadu. Všetok   hardver sedí, zbrane sa nosia   tak, ako sa naozaj nosili a aj   ostatné detaily sú na tých   správnych miestach. No a   debaty a činy ústrednej   trojice mi privodili 110   minút potešenia. Moc dobrý   príbeh a moc dobre   vyrozprávaný!

Záver už stuha dychčal, ale   skvelý nápad, scenár   prirovnateľný ku koncepcii   ťažkej šachovej partie   hranej na slepo a majstrovské   prevedenie to dvíhajú vysoko   do filmového neba.

S Pítrom Dinkledžom si raz   za čas ubalím Druma,   pochodíme po koľajniciach   (jemu pražce vychádzajú   presne na krok, mne nie),   cestou sa vrhneme po hlave do   jarku pred autom našej   kamarátky Olívie a u   ukecaného Džoa naproti si   šlahneme nejakú kubánsku   fastfúd dobrotu.
Po   takejto výdatnej duševnej   kúre môžem ďalej   pokračovať v nádhernom   živote bežného občana   píšuceho daňové priznania,   absolvujúceho pravidelné   eSTeKačky a platiaceho   úžasne výhodné a trvalo   udržateľné povinné   poistenia... tento film je   malá medová náplasť na   bolačky sveta.

Scéna z natáčania - bežný deň na placi:
Iňaritu zabalený v hrubej   deke a perovke od salewy   sediac v kresielku so svojím   vzácnym menom, sŕka horúce   kakao a v komiksovom   obláčiku nad hlavou mu   beží predstava jeho   príchodu na večierok po   premiére, kde všetci   ňujorský umelci na neho   hádžu obdivné a závistivé   pohľady a intelektuálky s   výrazom mexickej pornohviezdy   mu strkajú do saka svoje   nohavičky, načo sa Alesandro   len slastne zalizne a sníva   ďalej... kúsok pod ním Leo   klepe kosu lezúc do   zdochnutého koňa a   premietajúc o tom, že tých   zkurvysynov akademických už   prisámbohu pobije týmto   konkrétnym tomahawkom ak mu   tú sošku konečne nedajú...   nad tým všetkým Lubezky   leští šošovky objektívu a   producent na neho huláka, že   či mu došla minulý   týždeň výplata, na čo   náš kameraman par exceláns   len neprítomne odsekne   "Pál teraz do mindže,   serem ti na prachy!" a   ďalej piluje svoju predstavu   dokonalého záberu... a medzi   tým všetkým sa Hardy brodí   huhňavým bahnom svojich   replík a náramne sa zabáva   ládovaním olova do Kentačky   a pomrkávaním na asistentky   ťahajúce opodiaľ rýchlu   cigu, kým zas nejaký z tých   kreténov umelcov nebude s   niečím otravovať.
Ale nakoniec všetko dobre   dopadlo, aj soška bola, aj   uznanie a sláva naveky,   všetci zdravý, otužený a   vyžratý na hromade   večierkov, banketov a osláv   zmŕtvychvstania Huga   Glassa...

Najlepšie úvodné titulky   ever! Myslím, že nechávajú   za sebou aj titule ku GOT a   True Detective......

Veľmi priemerné televízne   dielo ešte o pár hviezd u   mňa spadlo skrzevá   záverečno titulkový dovetok   so šou najamerickejšej z   amerických moletiek Oprah a   jej reči o milujúcom   Ježišovy.
Sedela tam   božká Winfrejová, ďalej   živá predloha našej hlavnej   hrdinky (o dosť krajšia než   Kata Múra) a nejaký   duchovný spisovateľ a   tvárili sa že presne chápu   čo hovoria ostatný dvaja,   hoci sa tam všetci žvatlali   bahnom kydov hodných   lujzianského pastora   prednášajúceho k partičke   generácie sa medzi sebou   páriacich primátov s IQ   lujzianskej bažiny. Zostalo   mi z toho blivno a želal som   si, aby tam nabehol ten   strašný vrah sudcov a   skončil to s nimy... ale   hepyend sa bohužial nekonal.

"Chcete vedieť ako   fungujú hodinky. Zatiaľ bude   stačiť, keď budeme len   sledovať čas." ...no a   presne to som tu celý film   robil.
Bezradná   Bluntová, cynický Brolin,   muzička, atmoška, emštyrky   v rukách, vyprahnuté pláne   mexickej hranice a Benicio,   ktorého meno sa môže   kľudne začať používať   ako synonymum slova charizma.

Finčerov skorodokumentárny a   s profi odstupom natočený   "unlike" nákazlivej   chorobe s názvom fejsbuk.

Konečne film podľa   skutočných udalostí, ktorý   naozaj vyzerá ako skutočné   udalosti.
McCarthyho   suchý štýl rozprávania mi   sedí už od jeho   "Prednostu stanice".   Je to síce na pohľad nuda a   šeď, no McCarthy je jeden z   mála tvorcov čo nás nemajú   za idiotov, ktorým treba   všetko vysvetľovať a pri   troche snahy, nie len tupom   zíraní a čakaní na šok a   škandál, tam nájdete   všetko potrebné, hoci   súvislosti, emócie a   motivácie postáv budete   odhadovať rovnako ťažko ako   v reálnom živote. Ale sú   tam a je to veľmi silná   káva.
Tiež nutno   oceniť disciplínu celého   ansámblu, kde sa všetko   podriaďuje výsledku na úkor   nejakého toho osobného   hviezdenia. Nič sa nestráca,   nič neprečnieva. Perfektne   vyvážená dobrá robota!

Osem temných, zablatených   nedeľných popoludní so   skazenými zubami a úplne bez   kanalizácie, ak nepočítam   tú Londýnsku obriu stoku, v   ktorej (ako vravel Pratchett),   ak chcete chytať ryby, tak   háčik s červíkom musíte   do vody zašliapnuť.
Hardy tu zo seba ešte tak   nejak nestriasol šibnutého   Maxa, čo mi vôbec nevadí,   naopak. Takéto vcelku   charizmatické a trochou   mystiky šmrncnuté   prehuhňanie sa tým   osemdielnym britským blatom   mu celkom sedí, tak prečo   nie... východoindická   dostane zaslúžene cez   papulu, chudáka starého   pána Prycea zase raz vyhodia   do luftu a naši hrdinovia   bojujúci s neprávom a   paradentózou, v zapadajúcom   slnku napnú plachty smer   nové dobrodružstvá, ktoré   mi dúfam v budúcnosti   neskazia celkom dobrý dojem z   tejto série.

Veľmi vážne varovanie   priatelia: ak nechcete 137   minút tápať v tajomných   hlbinách vzťahov, náznakoch   plných mŕtvych detí a   divnom konaní a náladách   ranených duší brodiacich sa   bahnom svojho psychična (raz   neviem kam dať ten ypsilon),   tak túto umelecky sa   tváriacu pičovinu kľudne   pretočte na záverečné   titulky, lebo tie sú parádne   a ani ten priblblý klavír   vám nebude liezť na nervy   až tak veľmi ako keby ste ho   museli počúvať vyše dve   hodiny v márnom očakávaní   nejakého zmysluplna. Za tri   minúty to máte máte   vybavené a ubezpečujem vás,   že o nič neprídete.

Čo sa týka srandičiek, je   to vysoko nad všetky   emerické pitomosti s gaučom   prostred obývačky vrátane   Ela Bundu, infantilných   frends aj nekonečného   čakania na matku detí   ňujorského trcipajka   Mousbyho.
Už titulná   pieseň je fakt skvelá a   nikto mi tu nepodsúva krok za   krokom morálne ponaučenia,   za čo som tvorcom nesmierne   vďačný.
Číra   zábava a v prípadnej ankete   o najstrašnejšiu kreatúru   filmovej histórie u mňa   vedie Šeldn Kúpr tesne pred   Votrelcom a Penny tesne pred   Kelly Bundovou v ankete o   najsexi vypatlanú blondínu   sveta sitcomu.
PS:   Zďaleka sa vyhnite   slovenskému dabingu!

Latentné porno, ktoré to   pere priamo do   šestnásťročných   mozočkov... no a herci sú   približne na úrovni toho   klasického porna.
Ale   nie, robím si prču, nemali   by ani na to :-)

Kvalitka.
Asi nie pre každého, ale kto   má rád záležitosti, nad   ktorými tvorcovia zjavne   premýšľali, ten si   pošmákne.
Precízny   Ben Chaplin, dobre vymyslené   odbočky jednodivých káuz a   ústredný motív stretu   bulvár vs. ozajstná   žurnalistika. Na rozdiel od   Newsroom, s citeľne menšou   naivitou (lebo veď Briti,   že?), ale rovnako freš,   rovnako neblbé a rovnako   šťavnaté. Ale skôr po   citrónoch než po   pomarančoch.
Snáď   dobrý dojem neposerú   pokračovaním, hoci v tomto   prípade a s týmto ansámblom   by to možno mohlo vypáliť   celkom dobre.

To museli byť kurva tučné   honoráre, aby herci ako Reno,   Vaughn a Favreau topili svoju   reputáciu v takejto žumpe.

Tento film kedysi dávno dodal   mojej predstavivosti prototypy   filmových tvorcov:
...takto si od vtedy   predstavujem režiséra,   takúto sexi riťku má mať   klapka, takto má vyzerať   autor a presne takto na nervy   má byť producent!