Donatas Banionis

Donatas Juozas Banionis Narodil sa 28.4.1924 v Kaunase (Litva). Národný umelec Litovskej republiky, Národný umelec ZSSR, laureát mnohých ocenení. Jeho otec bol aktívnym účastníkom revolúcií v r. 1905 a 1917. Bojoval v 1. svetovej vojne. Za politické presvedčenie neraz sedel vo väzení. Emigroval preto do Brazílie. Jeho žena ostala sama s deťmi – Donatasom a s jeho staršou sestrou. Len ťažko sa jej darilo nakŕmiť a zaodieť deti. Ani po návrate otca to nebolo ľahšie. Donatasovi tak, ako mnohým iným deťom, ostávalo len snívať. Začalo ho priťahovať divadlo. Sníval o hereckej kariére, scéne, o pachu kulís. Jeho rodičia, ktorí mali vzťah k umeniu, obaja veľmi dobre spievali, chápali jeho sny. Napriek tomu presvedčili Donatasa, aby sa naučil najskôr nejakému remeslu. Začal sa priúčať keramike v remeselníckej škole, no popritom sa stal členom dramatického krúžku, kde s radosťou účinkoval v hrách. Študoval všetky knihy o divadle a filme, ku ktorým sa dostal. Na štúdium herectva však zatiaľ kvôli finančnej situácii nemohol ani pomyslieť. V r. 1940 vzniklo v Kaunase profesionálne divadlo a do skupiny prijali aj mladého Banionisa. Zakrátko odcestovali do Panevežisu, aby vytvorili nový model divadla. Mohol sa naplniť jeho sen. V r. 1944 ukončil štúdium pri Panevežskom divadle a stal sa profesionálnym hercom. Časom sa stal predstaviteľom hlavných úloh v hrách „Revízor“, „Ako sa kalila oceľ“, „Hedda Gablerová“ a v ďalších. Celkom stvárnil okolo 100 postáv. Popri tom sa venoval aj réžii a v polovici 80-tych rokoch divadlo dokonca viedol ako riaditeľ. V Panavežskom divadle pracoval až do r. 2001, keď po dôchodkovej reforme odišiel do penzie. Vo filme debutoval v r. 1959 v snímke „Adam chce byť človekom“. Ďalší film „Kronika jedného dňa“ nasledoval až po niekoľkých rokoch. Za film „Nikto nechcel umierať“ bol ocenený hospodárskou prémiou. Celonárodnú slávu mu priniesli film „Mŕtva sezóna“ a „Červený stan“. V prvom z nich priniesol novú predstavu o stvárnení postáv rozviedčíkov, ktorých si dovtedy diváci predstavovali ako vysokých krásavcov. Naraz sa objavil pred nimi nevysoký a jednoduchý človek, ktorý dokázal predviesť viac psychologickej práce človeka v takomto postavení. Úspešné boli aj jeho ďalšie postavy vo filmoch „Kráľ Lear“, „Goya“, „Solaris“. V 80-tych rokoch nasledovali snímky „Beethoven“, „Kentauri“ a ďalšie. Jednou z jeho posledných bola postava starčeka v litovsko-francúzskej snímke „Dvor“. Banionis hral viac ako v 50-tich filmoch. Stvárnil postavy tragické i komické, klasické aj súčasné, obdarené hlbokým intelektom. Kvôli silnému litovskému akcentu ho v ruských filmoch vždy daboval Alexandr Demjanenko. Diváci si preto jeho hlas vždy spájajú s tvárou Banionisa. V r. 2002 ho režisér Jevgenij Tatarskij prizval k jednej z jeho – zatiaľ posledných prác - k natáčaniu televízneho seriálu „Nero Wolfe a Archi Goodvin“. Doposiaľ žije v meste Panavežise. Spolu s manželkou vychovali dvoch synov. Starší Egidius pracoval ako historik – špecialista pre obdobie 15. a 16. storočia. Mladší Raimundas ukončil VGIK a venuje sa herectvu i réžii. V súčasnosti má vlastnú filmovú spoločnosť a natáča dokumentárne filmy a reklamy.