Vladimír Úlehla

Rastlinný fyziológ, pedagóg, filozof, etnograf a režisér. Vyštudoval rastlinnú fyziológiu na FF Karlo – Ferdinandovej univerzite v Prahe u Bohumila Nemca, pokračoval na Akadémii vo Štrasburgu (1908 – 1911) u Ludwiga Josta a zakončil doktorátom (PhDr. 1911). Na štipendiu v Botanickom ústave u Wilhlema Pfeffera v Lipsku (1912 – 1913) spoznal využitie filmu vo výskume. Nastúpil na vojnu vo Viedni (1913), za vojny bol zatknutý (1915) a odsúdený k trestu smrti, neskôr zmiernený na 2. roky väzenia a stratu vojenských občianskych hodností. Z väzenia požiadal o revíziu procesu, rozsudok bol zrušený (1916) a nastúpil k útvaru horských poľovníkom. Ešte ako bol odvelený na taliansku frontu, pri dovolenke zložil rigoróznu skúšku na českej FF. Po vyhlásení ČSR sa stal posádkovým veliteľom a nastúpil ku generálnemu štábu Čs. armády. Až po 5 a pol roku (1919) sa vrátil ako asistent do Ústavu pre fyziológiu a s kolegom Silvestrom Prátom začali pokusne natáčať cez mikroskop. Na PřF UK sa habilitoval (doc. 1921) a ako mimoriadny prof. Prešiel na novú PřF MU v Brne, kde založil Ústav fyziológie rastlín, vybudoval vedeckú školu a naštartoval i čs. vedecký film. Ďalšiu dráhu ovplyvnili cesty do Švédska (1922), Francúzka (1924) a hlavne USA, na univerzitu v arizonskom Tuscone, kde sa podieľal na výskumoch v púštnom i pobrežnom laboratóriu (1925). Ústav fyziológie rastlín bol začlenený do Botanického ústavu (1935). Na Fakulte v Brne prišiel po vojne ako dekan (1945 – 1946), dekanom bol i na založenej PedF v Olomouci (1946 – 1947). Od 30. rokov sa zameriaval na filozofické otázky života a etnografie. Písal pre časopis Veda a život, bol vedeckým redaktorom brnenskej redakcie Ľudových novín (1934 – 1938), autorom esejistických ladených kníh Zamyslenie nad životom – Úvod do teoretickej biológie (1939), Za oponou života (1940), Život vesmírny (1944), Záhada smrti (1945), úvah o ekológii Napojme pramene (1947), autobiografia Živá pieseň (1949) i nevydané Duše ľudí. Bol i spoločensky aktívny: mj. v Brne založil pobočku Čs. spoločnosti pre vedeckú kinematografiu (1933, miesto – predseda) angažoval sa v sociálne demokratickej strane (od 1920), spolu založil Združenie kultúrnych organizácii. Celý život mal vášeň pre ľudovú kultúru: klavirista Akademického odboru čs. Jednoty Slovácky krúžok, zbieral piesne v Srážnici, organizoval Stretnutia pokrokovej mládeže slovenskej (1910, Veselí nad Moravou, 1912 Strážnice, 1913 Uherské Hradište). Organizoval a viedol študentské združenie Veľká, ktorého cieľom bol národopisný prieskum moravského Horňácka a Veličanov. Vlastné zberateľstvo zhodnotil v publikácii 50. moravských piesní (1940) a spolu založil tradíciu Strážnických národopisných dní (1946). Z prvých pokusov na natáčanie na UK v Prahe vytvoril film Ako rastliny žijú a cítia (1920), kde cez mikroskop ukázal pohyby v bunke a plazmolýze, niektoré rastlinné orgány a ich pohyby. U nás išlo o senzáciu na Zjazde českých botanikov v Prahe i na zjazde v Paríži sa film stretol s nadšením. Metódu preniesol do ústavu v Brne a s J. Calábkom sa zdokonaľovali v remesle (od 1924), dva roky natáčali unikátne zábery: Pohyby rastlín (1928, 120 min.), film v celej dĺžke premietali na Výstave kultúry. Veľká časť filmu sa nedochovala, zhorela pri požiari (1931). Rozhodol sa natočiť etnografický film o zvykoch na Slovácku. Použil k tomu študijné záznamy: J, Calábek točil časozberne. Miznúci svet (1932) vďaka topornému rozprávaniu i zlej distribúcii prepadol a uviedol Úlehlu do celoživotných dlhov. K filmu sa vrátil (1946) snímkom Starý smrek vypravuje. Úlehla bol mimoriadny vedec, pedagóg i osobnosť: mj. člen American Society of Plant Physiology, The American Association for the Advancement of Science či The American Ecological Society. V dokumente bol priekopníkom vedeckého a etnografického filmu.